Digitálny priestor v roku 2026 pripomína preplnené trhovisko, kde každý kričí, no málokoho skutočne počuť. Žijeme v ére hlbokej reklamnej slepoty. Používatelia podvedome ignorujú blikajúce bannery, preskakujú sponzorované videá a ich imunitný systém voči priamemu predaju je silnejší než kedykoľvek predtým.
Doba modrých odkazov na Google pomaly, ale neúprosne končí. Ešte pred pár rokmi stačilo prešpikovať text správnymi kľúčovými slovami, nakúpiť spätné odkazy a sledovať, ako vaša webová stránka stúpa vo výsledkoch vyhľadávania. Dnes je však realita iná. Používatelia už nechcú zoznam desiatich webov, na ktoré musia kliknúť, aby si odpoveď poskladali...
Investícia do mediálneho priestoru na popredných slovenských portáloch patrí medzi najefektívnejšie spôsoby, ako vybudovať autoritu značky. Keď sa povie prémiové publikovanie, väčšine podnikateľov a marketingových manažérov okamžite napadne SME.sk. Niet sa čomu diviť. Ako jeden z najnavštevovanejších a najdôveryhodnejších spravodajských webov na...
Žijeme v čase, keď by mala byť vláda pod permanentným a najväčším tlakom. Ľudia v obchodoch už mesiace obracajú každú mincu, naplno cítia drahotu a štát nekompromisne šetrí všade tam, kde to bežného človeka najviac bolí. Navyše, vládna koalícia nám pravidelne servíruje divadlo, ktoré by v normálnej krajine položilo kabinet za pár týždňov. Napríklad...
Nedávno ma pri rannej káve prepadla taká jednoduchá, až takmer banálna otázka. Čo vlastne pre tento náš štát predstavuje väčšie riziko? Učiteľ, na ktorého padol tieň podozrenia z nejakého prečinu, alebo politik, o ktorého vine či nevine už reálne rozhoduje trestný súd? Ak by sme sa na to pozreli očami čistého rozumu a chladných paragrafov, odpoveď...
Keď štát zavádza nové dane, scenár býva takmer vždy rovnaký. Ministri sa postavia pred kamery, nasadia vážne tváre a začnú hovoriť o zodpovednosti, prázdnej pokladnici a nevyhnutnosti zatiahnuť ručnú brzdu. Vraj niet inej cesty. Lenže stanoviť novú daň je jedna vec, a domyslieť jej dôsledky do reálneho života vec druhá. Okolo takzvanej transakčnej...
Včera som zažil svoju filmovú premiéru, ale nie tak, ako by ste si možno mysleli. Po prvýkrát v živote som sa odhodlal ísť do kina úplne sám. Vybral som si večerné premietanie filmu Otec, ktorý režírovala Tereza Nvotová. Musím priznať, že to bol pre mňa nový a prekvapivo príjemný zážitok – sedieť v kine a vychutnávať si film bez...
Tento deň je venovaný ľuďom s mentálnym postihnutím. Sú iní, nie horší. Túžia žiť a nie len prežívať vedľa zdravých ľudí. Na tomto podujatí chcú ukázať, čo dokážu. Prostredníctvom divadelných predstavení, tanečných vystúpení, hudobných produkcií a výtvarných dielní prezentujú svoju kreativitu a talenty, ktoré často inšpirujú viac, než si dokážeme...
Svetový deň utečencov, ktorý si pripomíname každoročne 20. júna, bol ustanovený Organizáciou Spojených národov v roku 2000. Tento deň má za cieľ poukázať na odvahu, silu a odolnosť miliónov ľudí na celom svete, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy kvôli prenasledovaniu, konfliktu, násiliu alebo porušovaniu ľudských práv. Je to deň solidarity, ale...
Kedysi dávno sa odohral tento príbeh. Bolo to v minulom storočí. Čo v minulom storočí! Bolo to v minulom tisícročí. Ako by povedal môj syn — keď som sa narodil, nebola ani elektrina. Pravda je však taká, že elektrina bola a dokonca sme mali doma aj televízor. Bol síce malý — taká obdĺžniková krabica s malou obrazovkou na jej okraji...
Málokedy sa stane, že sa dokonca aj Vládca Tmy chytá za svoje majestátne rohy v záchvate nefalšovaného, hysterického smiechu. Tentokrát nie sú na vine ľudské hriechy, ale ľudská márnomyseľnosť, zosobnená v jedinom neuhasiteľnom politickom plameni: Donald Trump a jeho posadnutosť Nobelovou cenou za mier.
Bolo to to utorkové ráno, ktoré vojde do dejín armádnych povolávacích paník. Generáli americkej armády, roztrúsení po planéte ako špendlíky v mape nepokojov, dostali zrazu, akoby bleskom zasiahnutí, príkaz na okamžité stiahnutie. Všetci. Na základňu južne od Washingtonu. Atmosféra hustla. Svetová vojna? Mimozemská invázia? Možno len došli v Mekáči...
Portrét nie je len fotografia tváre. Je to okamih, ktorý zostane. Pamätáte si na fotografiu, pri ktorej ste sa zastavili a nevedeli odtrhnúť pohľad? Nie preto, že model bol dokonalý. Nie preto, že fotoaparát bol najdrahší na trhu. Zastavili ste sa, pretože niečo v tom zábere dávalo zmysel. Niečo bolo na správnom mieste. A práve to je kompozícia.
Môžete mať najdrahší fotoaparát, najlepší objektív a najkrajšiu modelku — a napriek tomu vyjde portrét plochý, bez života, bez duše. Viete prečo? Pretože svetlo nebolo správne. Nie zlé. Nie tmavé. Len nesprávne pre daný moment.
Poznáte ten pocit, keď sa pozriete na hotovú fotografiu a niečo jednoducho nesedí? Technicky je záber v poriadku – svetlo, ostrosť, expozícia. A predsa – model vyzerá ako by práve čakal na autobus. Stuhnutý. Neprirodzený. Vzdialený.
Pulzuje v nás krv, ktorá nám múti myseľ. I mne sa stáva, že ozvena krvi ma vháňa do uličiek, ktorým by som sa inak vyhýbal. Mám síce milujúcu ženu, ktorú mám taktiež rád, ale na miesto neresti a bezduchého milovania prichádzam znovu a znovu. Po každom jednom takomto výlete mám výčitky voči svojej manželke a v nasledujúcich dňoch ju zahŕňam...
Odkedy mi zomrel otec, stal som sa pre moju matku úplne nenahraditeľný. Prestala sa stretávať so známymi, stále len sedela doma a chcela, aby som sa jej vo všetkom podriadil a celý jej patril. Neustále kontrolovala každý jeden môj krok. Keď som prišiel neskôr z kancelárie, hneď sa ma vypytovala, kde som sa toľko flákal a s kým. Často bol...
Žena prišla a zastala v izbe. Ležal som v posteli a nenápadne som zakrýval stopy posledného milovania s pouličnou známosťou, ktorá sa dnes večer mihla predo mnou v bare. Bola iná než ostatné z jej fachu. Mala nakrátko ostrihané vlasy a jej drobná postava sa tajila v čiernom zamate. Dokonca nebola ani namaľovaná, a to bolo práve to, čo ma...
Tomáš Hulík je slovenský prírodovedec, dokumentarista a uznávaný fotograf divokej prírody. Narodil sa v roku 1976 v Prahe a od malička ho fascinovala príroda. Vyštudoval enviromentalistiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a popri štúdiu sa venoval fotografovaniu.
Jindřich Štreit, narodený 5. septembra 1946 vo Vsetíne, je jednou z najvýznamnejších postáv českej dokumentárnej fotografie. Ako fotograf, pedagóg a organizátor kultúrneho života zanechal nesmierny odkaz nielen v oblasti umenia, ale aj v rozvoji českej kultúry ako celku. Svojou tvorbou presahuje hranice obyčajného dokumentovania, pričom jeho zábery...
Dlho očakávané zmeny v slovenskom sociálnom systéme sa stali realitou. Dlhoročný model, ktorý bol často kritizovaný pre svoju byrokraciu a nedostatočné finančné ohodnotenie domácej starostlivosti, nahrádza zásadná reforma. Pre tisíce rodín, ktoré doma s láskou a obetavosťou opatrujú svojich chorých rodičov, partnerov či deti so zdravotným znevýhodnením, svitá na lepšie časy.
Čítať celý článok o sociálnych zmenách
TU
Slovenským systémom sociálnych služieb lomcuje zemetrasenie, aké sme tu nemali celé desaťročia. Dlho odkladaná a mimoriadne diskutovaná reforma financovania je definitívne schválená. Pre tisíce rodín, ktoré sa starajú o svojich nevládnych príbuzných, to znamená jediné: starý známy systém opatrovateľských príspevkov odchádza do minulosti.
Pokračovať na PreMichala.eu TU
Vybavovanie kompenzácií a príspevkov pre naše ťažko zdravotne postihnuté deti pripomína beh na dlhú trať cez prekážkovú dráhu. Keď už máte pocit, že ste predložili všetky lekárske nálezy, zmluvy a potvrdenia a cieľová rovinka je na dosah, môže prísť nečakané zakopnutie. Čo je na tom najsmutnejšie? Že vás oň nepripraví zhoršený zdravotný stav dieťaťa, ale nepozorné oko úradníka a čaro nechceného v podobe vopred predpripravených textových šablón.
Celá správa zo sociálnej oblasti
TU
Fotografie na tomto webe sú vyhotovené v rámci novinárskej a umeleckej licencie podľa § 33 a § 34 Autorského zákona a § 12 Občianskeho zákonníka. Ich účelom je dokumentovanie spoločenského diania a umelecká tvorba; ich použitie nevyžaduje súhlas zobrazených osôb, pokiaľ nedochádza k zásahu do ich dôstojnosti.