Transakčná daň: Ekonomická nutnosť alebo politická samovražda?

Keď štát oznámi, že ide zavádzať nové dane, scenár býva takmer vždy rovnaký. Ministri sa postavia pred kamery, nasadia vážne tváre a začnú hovoriť o zodpovednosti, prázdnej pokladnici a nevyhnutnosti zatiahnuť ručnú brzdu. Vraj niet inej cesty. Lenže stanoviť novú daň je jedna vec, a domyslieť jej dôsledky do reálneho života vec druhá. Tentoraz sa však stalo niečo nezvyčajné. Okolo takzvanej transakčnej dane sa zdvihla vlna debát ešte skôr, než vôbec začala platiť. Otázky totiž začali pribúdať oveľa rýchlejšie, než ministerstvo stíhalo posielať odpovede. A ľudia, ktorí v tejto krajine tvoria nejaké hodnoty, spozorneli.

Keď štát zdaňuje samotný pohyb peňazí, otázky prichádzajú rýchlejšie ako odpovede. Zaplatíme to nakoniec všetci v obchode pri pokladni?

Hovoriť o konsolidácii verejných financií znie síce vznešene, no pod týmto odborným výrazom si každý z nás predstaví jediné – že štát potrebuje vytiahnuť z peňaženiek ľudí viac peňazí. Vláda argumentuje jasne: rozpočet je deravý, dlhy vysoké a ak chceme udržať stabilitu, musíme nájsť nové zdroje. A tak padla voľba na transakcie. Logika vládnych analytikov bola na prvý pohľad jednoduchá – peniaze v bankách neustále kolujú, firmy platia faktúry, posielajú výplaty, tak prečo si z každého jedného pohybu neodstrihnúť malý kúsok pre štát? Lenže peniaze nie sú len čísla na obrazovke počítača. Sú to svaly a krv ekonomiky. A ak začnete zdaňovať samotný krvný obeh, riskujete, že celé telo začne chradnúť.

Najväčší náraz ako vždy pocítia tí, na ktorých táto krajina stojí – malí podnikatelia, živnostníci a rodinné firmy. Kým obrie korporácie majú celé tímy daňových poradcov a spôsoby, ako optimalizovať svoje náklady na medzinárodnej úrovni, malý stolár z Oravy alebo majiteľka dedinských potravín takúto možnosť nemajú. Pre nich znamená transakčná daň čistú stratu. Zaplatia ju, keď kupujú materiál, zaplatia ju, keď posielajú výplatu pomocníkovi, a zaplatia ju, keď uhrádzajú energie.

Je ilúziou myslieť si, že sa táto daň nedotkne obyčajných ľudí, ktorí žiadnu firmu nevlastnia. Podnikateľ predsa nie je charita. Ak mu štát zvýši náklady na samotný chod firmy, logicky ich musí niekde premietnuť. A kde inde než do konečnej ceny svojich výrobkov či služieb? Takže hoci bežný občan zo svojho osobného účtu transakčnú daň priamo neplatí, s veľkou pravdepodobnosťou ju zaplatí pri každom nákupe chleba, pri oprave auta v servise či pri lístku do kina. Kruh sa uzavrie a účet nakoniec dostane ten posledný v rade – obyčajný spotrebiteľ.

Kritici tohto opatrenia preto dvíhajú varovný prst. Upozorňujú na zásadný filozofický problém: štát tu nezdaňuje zisk, teda hodnotu, ktorú niekto reálne vyprodukoval a zarobil. Štát tu zdaňuje čistú aktivitu. Zdaňuje fakt, že sa niečo hýbe. To môže viesť k nebezpečnému spomaleniu celého podnikateľského prostredia. Firmy začnú dvakrát zvažovať, či pošlú platbu, alebo radšej nákup odložia. Prípadne sa vrátime o dvadsať rokov dozadu a opäť začne prekvitať hotovosť v obálkach, len aby sa ľudia vyhli bankovým poplatkom pre štát. Nehovoriach o obrovskom náraste byrokracie, s ktorou sa budú musieť účtovníčky popasovať. Namiesto práce tak budeme strácať čas rátaním percent z každého prevodu.

Zaujímavé je sledovať aj politickú rovinu celého problému. Postoje politikov sa totiž menia podľa toho, ako hustne atmosféra v spoločnosti. Aj vo vnútri samotnej vládnej koalície zrazu počuť hlasy, ktoré žiadajú výnimky, úpravy či odklady. Verejný tlak spravil svoje. Keď sa ukázalo, že daň zasiahne napríklad aj neziskové organizácie, charity či športové kluby, ktoré žijú z darov, zrazu nastalo cúvanie. To však vyvoláva vážnu otázku dôvery. Vie vôbec vláda presne, čo chce a aké to bude mať následky v praxi? Alebo len naslepo strieľa do tmy a čaká, kde to najmenej zabolí?

Dostávame sa tak k širšej otázke, ktorú si na Slovensku kladieme už desaťročia. Riešime novými daňami skutočnú príčinu našich problémov, alebo len lepíme neustále sa zväčšujúce diery v systéme? Naša krajina nezápasí s deficitom preto, že by ľudia a firmy platili malé dane. Problém je na opačnej strane rovnice – v efektivite samotného štátu, v jeho obrovskej a často zbytočnej réžii, v neefektívnych výdavkoch a v tom, ako žalostne málo dostávame za svoje peniaze v zdravotníctve, školstve či na cestách. Má byť teda odpoveďou na zlý manažment krajiny ďalšia daň, alebo konečne hlboká reforma celého systému?

Nechajme nateraz bokom zložité ekonomické grafy. Ak štát pri každom jednom probléme siahne po našich peňaženkách a vymyslí novú schému, ako získať peniaze, kde je vlastne hranica? Kde sa končí zodpovedné riadenie krajiny a kde sa začína obyčajné, bezodné zvyšovanie záťaže pre vlastných občanov? To je otázka, na ktorú by sme mali hľadať odpoveď skôr, než sa z transakčného experimentu stane realita, z ktorej už nebude návratu.

Na zamyslenie:

"Dobrá daň nie je tá, ktorá prinesie najviac peňazí štátu. Dobrá daň je tá, ktorej ľudia rozumejú a považujú ju za spravodlivú."