Transakčná daň: Ekonomická nutnosť alebo politická samovražda?

Keď štát zavádza nové dane, scenár býva takmer vždy rovnaký. Ministri sa postavia pred kamery, nasadia vážne tváre a začnú hovoriť o zodpovednosti, prázdnej pokladnici a nevyhnutnosti zatiahnuť ručnú brzdu. Vraj niet inej cesty. Lenže stanoviť novú daň je jedna vec, a domyslieť jej dôsledky do reálneho života vec druhá. Okolo takzvanej transakčnej dane sa na Slovensku zdvihla obrovská vlna debát už pri jej schvaľovaní a neutícha ani dnes, keď sa stala realitou našich všedných dní.

Odkedy štát zdaňuje samotný pohyb peňazí, otázky prichádzajú rýchlejšie ako odpovede. Zaplatíme to nakoniec všetci v obchode pri pokladni?

Zákon síce formálne nadobudol účinnosť na začiatku minulého roka, no ostrý štart v praxi nastal 1. apríla 2025, kedy začalo plynúť prvé zdaňovacie obdobie pre výpočet a odvod tejto dane bankami. Prvé tri mesiace roku 2025 tak boli akýmsi obdobím hájenia, kedy sa transakčná daň (okrem poplatkov za platobné karty) ešte neuplatňovala. Odvtedy však každý jeden prevod na firemnom účte znamená malý odstrihnutý kúsok pre štát.

Hovoriť o konsolidácii verejných financií znie síce vznešene, no pod týmto odborným výrazom si každý z nás predstaví jediné – že štát potrebuje vytiahnuť z peňaženiek ľudí viac peňazí. Vláda argumentuje jasne: rozpočet je deravý, dlhy vysoké a minister financií Ladislav Kamenický opakovane prízvukuje, že úplné zrušenie tejto dane by znamenalo obrovský, stámiliónový výpadok v rozpočte, ktorý štát nemá čím vykryť. Logika vládnych analytikov bola na prvý pohľad jednoduchá – peniaze v bankách neustále kolujú, firmy platia faktúry, posielajú výplaty, tak prečo si z každého jedného pohybu nevziať niečo pre seba? Lenže peniaze nie sú len čísla na obrazovke počítača. Sú to svaly a krv ekonomiky. A ak začnete zdaňovať samotný krvný obeh, riskujete, že celé telo začne chradnúť.

Najväčší náraz od začiatku pociťovali tí, na ktorých táto krajina stojí – malí podnikatelia a rodinné firmy. Kým obrie korporácie majú celé tímy daňových poradcov a spôsoby, ako optimalizovať svoje náklady na medzinárodnej úrovni, menšie domáce firmy takúto možnosť nemajú. Pre ne znamená transakčná daň čistú stratu. Zaplatia ju, keď kupujú materiál, zaplatia ju, keď posielajú výplatu robotníkovi, a zaplatia ju, keď uhrádzajú energie. Práve pod tlakom verejnosti a po politických sporoch vnútri koalície – najmä zo strany SNS a Hlasu-SD – však prišiel dôležitý posun. Od 1. januára 2026 došlo k legislatívnej úprave, ktorá od platenia tejto dane definitívne oslobodila fyzické osoby – podnikateľov, teda živnostníkov.

Je to pre nich nepochybne úľava, no bolo by ilúziou myslieť si, že sa táto daň nedotkne obyčajných ľudí, ktorí žiadnu firmu nevlastnia. Podnikatelia v sektore malých a stredných firiem totiž otvorene odkazujú, že ich daň ekonomicky ničí. Ak im štát zvyšuje náklady na samotný chod biznisu, logicky ich musia niekde premietnuť. A kde inde než do konečnej ceny svojich výrobkov či služieb? Takže hoci bežný občan zo svojho osobného účtu transakčnú daň priamo neplatí, s veľkou pravdepodobnosťou ju zaplatí pri každom nákupe chleba, pri oprave auta v servise či pri lístku do kina. Kruh sa uzavrie a účet nakoniec dostane ten posledný v rade – obyčajný spotrebiteľ.

Kritici tohto opatrenia preto neustále dvíhajú varovný prst a opozícia, na čele so stranami ako PS a SaS, vyvíja silný tlak na jej úplné zrušenie. V parlamente sa opakovane objavujú návrhy na zhodenie tejto dane zo stola, pričom sa otvárajú témy hľadania iných riešení, napríklad zavedenia takzvanej estónskej dane. Odporcovia upozorňujú na zásadný filozofický problém: štát tu nezdaňuje zisk, teda hodnotu, ktorú niekto reálne vyprodukoval a zarobil. Štát tu zdaňuje čistú aktivitu. Zdaňuje fakt, že sa niečo hýbe. To znižuje konkurencieschopnosť našich firiem a vedie k zbytočnému spomaleniu celého podnikateľského prostredia. Nehovoriac o náraste byrokracie, s ktorou sa musia účtovníčky denno-denne pasovať. Namiesto tvorby hodnôt strácame čas rátaním percent z každého prevodu.

Dostávame sa tak k širšej otázke, ktorú si na Slovensku kladieme už desaťročia. Riešime novými daňami skutočnú príčinu našich problémov, alebo len lepíme neustále sa zväčšujúce diery v systéme? Naša krajina nezápasí s deficitom preto, že by ľudia a firmy platili malé dane. Problém je na opačnej strane rovnice – v efektivite samotného štátu, v jeho obrovskej a často zbytočnej réžii, v neefektívnych výdavkoch a v tom, ako žalostne málo dostávame za svoje peniaze v zdravotníctve, školstve či na cestách. Má byť teda odpoveďou na zlý manažment krajiny daň z pohybu peňazí, alebo konečne hlboká reforma celého systému?

Nechajme nateraz bokom zložité ekonomické grafy. Ak štát pri každom jednom probléme siahne po našich peňaženkách a vymyslí novú schému, ako odčerpať zdroje z obehu, kde je vlastne hranica? Kde sa končí zodpovedné riadenie krajiny a kde sa začína obyčajné, bezodné zvyšovanie záťaže pre vlastných občanov? To je otázka, na ktorú v praxi odpovedáme každý deň, kedy transakčná daň odčerpáva peniaze z nášho spoločného ekonomického motora.

Na zamyslenie:

"Dobrá daň nie je tá, ktorá prinesie najviac peňazí štátu. Dobrá daň je tá, ktorej ľudia rozumejú a považujú ju za spravodlivú."