Keď sa alternatíva požiera zaživa: Prečo sa Robert Fico môže smiať už dnes
Žijeme v čase, keď by mala byť vláda pod najväčším tlakom. Ľudia v obchodoch obracajú každú mincu, cítia drahotu, štát šetrí tam, kde to najviac bolí, a vo vnútri koalície to občas škrípe tak, že to počuť aj za zatvorenými dverami. Stačí si spomenúť na napätie okolo rozpočtu, kde sa namiesto jasného vysvetlenia ľuďom riešili odkazy cez médiá a osobné výpady. Alebo na nekonečné spory o to, kto má obsadiť kľúčové posty v parlamente, kde sa koaliční partneri nevedeli dohodnúť ani na základných veciach.
Lenže ona neslabne.
Nie preto, že by vládla dokonale. Robert Fico dnes nepotrebuje veľké gestá, ostré útoky, ani míňať energiu na zložitú diskreditáciu svojich súperov. Stačí mu zopár tlačoviek, pár jasných viet smerom k "bežným ľuďom" a občasné pomenovanie nepriateľa – či už sú to médiá, opozícia alebo "Brusel". Zvyšok práce zaňho robí opozícia sama.
Súčasná slovenská opozícia robí tú najšpinavšiu prácu úplne sama, dobrovoľne a s nepochopiteľným nadšením.
Keď sa pozriete na opozičný tábor, nevidíte jednotný šík pripravený prevziať zodpovednosť za krajinu, ale skôr skupinu, ktorá nevie sama určiť, čo vlastne chce byť. Progresívne Slovensko sa snaží pôsobiť ako moderná, hodnotová sila, no často ostáva uzavreté vo vlastnej bubline veľkých miest. KDH sa vracia na scénu s dôrazom na konzervatívne témy, no nevie nájsť jazyk, ktorým by oslovilo širšie spektrum spoločnosti. SaS sa stále točí okolo ekonomických riešení, ale po skúsenostiach z minulých vlád jej časť voličov neverí. A hnutia typu Slovensko (bývalé OĽaNO) sa utápajú vo vlastných konfliktoch a štýle politiky, ktorý už veľkú časť verejnosti unavuje.
Liberál, kresťanský demokrat aj protestný politik stoja na jednom námestí, no každý z nich hovorí iným jazykom. Videli sme to pri protestoch – silné emócie, plné námestia, ale žiadny jasný spoločný plán, čo má prísť potom. Namiesto toho, aby po skončení protestov vyrazili do regiónov a systematicky presviedčali ľudí, že majú riešenia, vracajú sa späť do televíznych štúdií a na sociálne siete, kde pokračujú v sporoch medzi sebou.
Namiesto toho, aby oslovovali sklamaného voliča Smeru, Hlasu či SNS, súperí medzi sebou o rovnakého mestského voliča, ktorý už dávno rozhodnutý je.
Každý predseda chce byť lídrom. Michal Šimečka sa snaží pôsobiť ako prirodzený líder opozície, no ostatní mu to otvorene nepriznávajú. Milan Majerský sa vymedzuje, Branislav Gröhling si drží vlastnú líniu, Igor Matovič stále vstupuje do priestoru spôsobom, ktorý rozbíja akýkoľvek pokus o jednotu. Výsledok? Namiesto jedného silného hlasu počuť šum.
Kým si oni merajú silu medzi sebou, voliči mimo ich sveta sa pozerajú inde. Alebo nikam.
Pasca morálnej nadradenosti
Opozícia si roky budovala obraz morálnej sily a postavila na tom celú svoju existenciu. Boj proti korupcii, proti zneužívaniu moci, proti "starým praktikám". Lenže práve tu prichádza problém.
Stačí si spomenúť na kauzy okolo rôznych dotácií, rodinných väzieb či nejasných rozhodnutí v samosprávach alebo vo vedení strán. Nič, čo by sa dalo porovnať s veľkými kauzami minulosti – ale to ani netreba. Pretože ak sa pasujete do role tých čistých, aj malá trhlina je viditeľná oveľa viac.
A keď potom príde reakcia typu "veď oni robili horšie", je to koniec.
Pre bežného človeka to nefunguje. On nehľadá svätcov, ale nechce vidieť ani pokrytectvo. Keď vidí, že princípy platia len dovtedy, kým sa to hodí, prestáva veriť. A bez dôvery nie je politika – je len hluk.
V tejto chvíli vyhráva Robert Fico.
Vyhráva preto, že na rozdiel od svojich súperov dokonale rozumie politickému času. Videli sme to aj po atentáte, keď namiesto upokojenia situácie dokázal okamžite premeniť udalosť na politický nástroj a posilniť vlastný príbeh o nepriateľoch a ohrození. Alebo pri komunikácii smerom k zahraničiu, kde síce vyvoláva konflikty, no doma ich vie predať ako obranu národných záujmov.
Kým jeho protivníci v hlavnom meste bojujú o titulky, pekné obrázky na sociálnych sieťach a pozornosť médií, on robí to, čo robil vždy — pracuje so svojím voličom. V regiónoch, medzi ľuďmi, ktorých nezaujíma ideologický spor, ale to, či majú prácu, pokoj a aspoň základnú istotu.
Pre veľkú časť krajiny je jeho politika stále čitateľná. Možno tvrdá, možno kontroverzná, ale zrozumiteľná.
A medzi permanentným chaosom a známym poriadkom si veľa ľudí napokon vyberie práve to druhé, aj keď to má svoje vážne chyby.
Boj proti jednému človeku s heslom "Anti-Fico" totiž nie je program, ktorý by ľudí nasýtil.
Ak sa nič nezmení, ďalšie voľby nebudú súbojom. Budú len potvrdením stavu a formalitou, ktorú si opozícia svojou pasivitou a rozhádanosťou sama vopred pripravila.
Dôveryhodná alternatíva nevzniká na pódiu s mikrofónom v ruke ani v plamennom statuse. Musí priniesť reálny plán, konkrétne riešenia a najmä pocit, že niekto vie, kam krajinu vedie.
Dnes to tak nevyzerá.
A preto sa Robert Fico môže v pokoji smiať. Nie preto, že by bol neporaziteľný. Ale preto, že tí, ktorí ho majú poraziť, zatiaľ nepresvedčili, že sú pripravení. Zodpovednosť za budúcnosť tejto krajiny totiž nikdy neleží len na pleciach aktuálnej vlády.