Keď je učiteľ podozrivý, stáva sa problémom. Keď je politik obžalovaný, stále môže vládnuť
Nedávno ma pri rannej káve prepadla taká jednoduchá, až takmer banálna otázka. Čo vlastne pre tento náš štát predstavuje väčšie riziko? Učiteľ, na ktorého padol tieň podozrenia z nejakého prečinu, alebo politik, o ktorého vine či nevine už reálne rozhoduje trestný súd? Ak by sme sa na to pozreli očami čistého rozumu a chladných paragrafov, odpoveď by mala byť jednoznačná. Lenže my nežijeme v učebnici práva, žijeme na Slovensku. A tu sa morálka aj spravodlivosť nemerajú podľa rovnakého metra, ale podľa toho, akú vizitku nosíte vo vrecku saka a akou mocou disponujete.
Predstavte si dve úplne odlišné situácie, ktoré sa však odohrávajú v tej istej krajine, pod tými istými zákonmi. Na jednej strane stojí dedinský učiteľ alebo mestská pedagogička. Stačí jedno anonymné udanie, jedno policajné obvinenie – ktoré, mimochodom, ešte vôbec nie je rozsudkom – a kolotoč sa rozkrúti. Riaditeľ školy, tlačený strachom z hnevu rodičov a škandálu v lokálnych médiách, siahne po radikálnom riešení. Učiteľ dostane stopku. Nesmie k deťom, nesmie za katedru. Zo dňa na deň sa z neho stáva vyvrheľ spoločnosti, človek s biľagom, ktorého si susedia obzerajú s neskrývaným podozrením. Nikto nečaká na súd. Rozsudok ulice prichádza okamžite.
A teraz otočme list a pozrime sa do poslaneckých lavíc našej Národnej rady. Tam sedí človek, na ktorého prokurátor podal regulárnu obžalobu. Už to nie je len nejaké prvotné podozrenie, spis prešiel rukami vyšetrovateľov a mieri pred sudcu. Čo robí tento volený zástupca ľudu? S úsmevom na tvári kandiduje v ďalších voľbách. Sedí v parlamente, s vážnou tvárou stláča hlasovacie tlačidlá, spolurozhoduje o štátnom rozpočte a schvaľuje zákony, ktoré potom budú platiť pre nás všetkých. Možno dokonca z televíznej obrazovky reční o ochrane demokracie a právneho štátu. Človek, nad ktorým visí hrozba väzenia, tak priamo ovplyvňuje systém, ktorý má rozhodnúť o jeho vlastnom osude. Paradox? Nie, naša každodenná realita.
Z učiteľa sa na Slovensku stáva vinník skôr, než sa vôbec začne nejaké dokazovanie. Stráca dôveru komunity v sekunde, keď sa objaví prvá úradná pečiatka. Naopak, politikovi pri obžalobe neraz ešte stúpnu preferencie. Jeho materská strana ho obkolesí ako živý štít, vyhlási ho za obeť politického prenasledovania a urobí z neho hrdinu. V tejto zvláštnej hre zrazu posvätná prezumpcia neviny funguje úplne dokonale, priam nepriestrelne. Kým pri obyčajnom človeku na ňu radi zabudneme, pri mocných sa z nej stáva posvätná krava, na ktorú nikto nesmie siahnuť, kým nepadne posledný verdikt najvyššej inštancie.
Vzniká tu nebezpečná politická kasta s privilegovanou morálkou. Náš štát sa správa mimoriadne prísne a nekompromisne k profesiám, ktoré majú nízku moc, no obrovskú spoločenskú zodpovednosť. Učiteľ formuje mysle našich detí, drie za tabuľou za plat, z ktorého sa sotva dá vyžiť, a keď zakopne – alebo len niekto povie, že zakopol –, systém ho bleskovo rozdrví. Politik, ktorý drží v rukách obrovské právomoci, peniaze nás všetkých a imunitu verejnej mienky, má však k dispozícii armádu advokátov, mediálnych poradcov a stranícku ochranu. Čím menšiu moc človek má, tým rýchlejšie ho systém potrestá. Čím väčšiu moc drží, tým viac ochrany dostane.
Tento stav je však pre spoločnosť nesmierne nebezpečným precedensom. Tu už nejde len o nešťastné školstvo. Ide o samotný princíp spravodlivosti. Ak pripustíme, že na elimináciu nepohodlného človeka z verejného života stačí samotné obvinenie, otvárame brány peklu. Zajtra sa to isté môže stať nepohodlnému lekárovi, sudcovi, ktorý nerozhoduje podľa chuti mocných, alebo novinárovi, ktorý príliš hlboko strká nos do štátnych kšeftov. Demokracia predsa nemôže stáť na okamžitej emócii, na strachu riaditeľov či na tlaku davu. Musí stáť na jasných, nemenných pravidlách, ktoré platia pre každého rovnako.
A v tom celom tkvie ten najväčší, priam do očí bijúci paradox. Zákony o morálnej čistote, o previerkach a o trestoch totiž píšu a schvaľujú práve tí, ktorých sa v praxi takmer nikdy netýkajú. Nastavujú tvrdé pravidlá pre učiteľov, no sami pre seba si nechávajú ten najmäkší možný režim. Je to choré. Učiteľ formuje budúcnosť tejto krajiny cez deti v triede. Politik formuje prítomnosť cez miliónové rozhodnutia. Napriek tomu naša spoločnosť dnes z nejakého zvráteného dôvodu viac verí politikovi pred súdom než učiteľovi pred tabuľou.
Nechápte ma zle. Tento text nie je obhajobou nikoho, kto reálne spáchal trestný čin. Ak niekto porušil zákon, či už je to pedagóg, alebo minister, patrí za mreže. Ale ide mi o obranu základného princípu: nikto nemá byť potrestaný, spoločensky popravený a profesijne zlikvidovaný skôr, než mu je vina skutočne dokázaná na nezávislom súde. Keď štát začne rozlišovať prezumpciu neviny podľa toho, aký spoločenský status človek má, prestáva byť spravodlivou krajinou. Ak prezumpcia neviny platí pre politikov, musí bez výnimky platiť aj pre učiteľov. Inak už totiž nežijeme v právnom štáte, ale v nespravodlivom systéme novodobých privilégií.