O mne

Väčšinu svojej profesionálnej kariéry som sa venoval obchodu a médiám. Pracoval som ako projektový manažér pre denník Pravda, kde som mal na starosti prílohu Financie.

V deväťdesiatych rokoch som pravidelne publikoval v novinách a časopisoch ako Život, Nový Čas, Večerník, Práca, Smena, Národná obroda, Stratégie, Pravda a Pulz. Okrem písania som sa venoval aj fotografii.

Písal som aj PR články pre inzerentov týždenníka Trend a denníkov Pravda a SME.

Založil som vlastnú agentúru, v ktorej som sa venoval podlinkovým marketingovým aktivitám. Navrhoval a tvoril som firemné a zákaznícke časopisy, letáky a plagáty. Zároveň som organizoval firemné večierky a podieľal sa na organizovaní konferencií.

V súčasnosti som na dôchodku, no stále sa venujem písaniu blogov a fotografovaniu. Pre mňa sa písanie a fotenie navzájom dopĺňajú, pretože spoločne rozprávajú silný príbeh. Kým fotografia ukazuje, čo ste videli, text vyjadruje, čo ste cítili. A práve v ich spojení spočíva ich sila.

Fascinuje ma umelá inteligencia a práca s ňou mi dáva nové možnosti. 

Moji rodičia Ernest a Mária, rod. Holbíková, pochádzajú zo Šintavy, ktorá sa rozprestiera pri brehu rieky Váh. V čase ich mladosti nebolo toľko možností na zábavu ako dnes. Okrem toho museli tvrdo pracovať na poliach a starať sa o domáce zvieratá. Práce bolo veru dosť, ale napriek tomu sa vedeli od srdca zabaviť.

Rodičia ešte ako slobodní účinkovali v ochotníckom divadle a stvárnili nejednu hlavnú rolu. Okrem toho dedinské tancovačky boli riadna zábava, na ktorých strácali dych. Do Bratislavy sa moji rodičia presťahovali za prácou; môj otec bol vyučený obchodník. Moja mama milovala zvieratá a po čase si kúpili dom so záhradou, a tak moje detstvo bolo spojené so sliepkami, zajacmi, husami a prasatami. Žili sme síce v hlavnom meste, ale bolo to akoby na dedine. Bolo to však pekné detstvo. 

Moje detstvo malo niekoľko etáp. Prvých šesť rokov som bol najmladší syn v rodine a mal som troch starších súrodencov: Tonku, Evičku a Mariana. Z tohto obdobia si toho veľa nepamätám, ale najvýraznejšie ma ovplyvnila smrť mojej sestry Evičky.

Pamätám si, ako v obývačke ležala chorá. Keďže sa jej stav zhoršoval, naši zavolali záchranku. Bolo to ráno, Evička stála v kuchyni pri vypínači svetla a čakala.

V ten večer nastal šok, keď sa mama s obrovským plačom vracala od susedov. Telefonovala do nemocnice, ako sa Evičke darí, a oni jej oznámili, že je mŕtva. Mala len jedenásť rokov.

Mama sa nikdy nevedela zmieriť s jej smrťou a na Vianoce jej chýbala najviac.

Po Evičkinej smrti sa narodili ešte moje dve najmladšie sestry, Danka a Janka. Bola to ďalšia etapa môjho detstva, kde som už zohrával rolu staršieho brata.

Detstvo aj mladosť u rodičov bolo bezstarostné, aj keď som žil v početnej rodine. Mal som štyroch súrodencov – dvoch starších a dvoch mladších. Doma boli aj nejaké tie povinnosti, ale dali sa ľahko zvládnuť, hoci som niekedy frflal a vymýšľal, ako sa im vyhnúť.

V škole som bol podpriemerný žiak a napriek tomu ma mama dostala na strednú školu, aby som dosiahol čo najvyššie možné vzdelanie a mal tak ľahší život. Až v treťom ročníku strednej školy som sa pod vplyvom istých okolností spamätal a nakoniec som v mojom ročníku dosiahol najlepšie výsledky na maturitnej skúške. Mama ma dostala aj na vysokú školu, ale tam som sa prvý semester len preflákal v knižnici čítaním diel mojich obľúbených autorov. Samozrejme, nespravil som ani jednu skúšku a bol som zo školy vylúčený.

Počas vojenskej služby som zažil výborný a súdržný kolektív, ktorý bol nezlomný aj v ťažkých chvíľach. Voľný čas som tu opäť využil na čítanie a začal som písať svoje prvé mikropoviedky. Nezachovala sa z nich žiadna, pretože som ich všetky roztrhal a spálil, tak ako aj všetku listovú korešpondenciu. Niekedy takto za sebou zahladzujem stopy, aby po mne nič nezostalo.

V tom čase som výborne vychádzal s mladšou sestrou Dankou. Všade sme spolu chodili a navzájom sme sa často rozprávali. Najviac sme sa tešili z našej prítomnosti, keď som po roku základnej služby prišiel na prvú dovolenku.

Po dvojročnej základnej vojenskej službe som nastúpil na učilište ako vychovávateľ. Bolo to zvláštne, lebo v tom čase som ešte ani ja sám nedospel a podujal som sa vychovávať chalanov. Bola to výborná skúsenosť a rozumel som si so svojimi zverencami. Chodievali sme sa spolu kúpať a navštevovali sme aj rôzne koncerty. Jednoducho bolo fajn.

Bolo to obdobie, keď som prežíval svoje prvé vážnejšie lásky a každá z nich bola pre mňa významná a ovplyvnila môj život. Myslel som si o sebe, že mám literárne črevo, a absolvoval som prijímacie skúšky na divadelnú fakultu, odbor dramaturgia. Tam som sa na prvý pohľad zamiloval do Janičky a prežili sme spolu niekoľko nádherných chvíľ. Na talentových skúškach som však pohorel a moja umelecká kariéra sa tak ukončila.

Moja ďalšia veľká láska bola Zuzana, s ktorou som mal dlhší vzťah. Avšak, tak Janičku, ako aj Zuzanu som opustil kvôli Beate. Zaujímavosťou je, že s Beatou som sa oženil bez toho, aby sme predtým spolu chodili. Počas základnej vojenskej služby som si s ňou písal a bol som do nej platonicky zamilovaný.

Z tohto prvého manželstva mám syna Bartosza, no naše manželstvo, rovnako ako aj naša láska, vydržalo len veľmi krátko.

Po rozvode som mal vzťahy, ktorými som nechtiac ublížil – nielen novým partnerkám, ale aj tým z minulosti. Dnes verím, že to bola nutná, aj keď ťažká, cesta. Nech už sa stalo čokoľvek, nechcem už nikomu ubližovať. 

V každom prípade sú ženy v mojom živote to najdôležitejšie. Sú pre mňa inšpiráciou a dodávajú mi silu do života. Vďaka nim som tým, kým som, a to aj v dobrom, aj v zlom.

Po všetkých tých nádherných úletoch vkročila do môjho života Monika. Potichu a nenápadne. Začal som s ňou písať nový príbeh a po dvoch rokoch chodenia sme si povedali "áno" a uzavreli sme manželstvo.

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia som si povedal, že ešte raz pôjdem na talentovky. Dvakrát som bol na dramaturgii a tretíkrát na talentovkách na žurnalistike. Opäť akademici skonštatovali, že nemám žiaden talent. "Komu niet rady, tomu niet pomoci."

Napriek tomu som pomerne hojne publikoval v tlačených médiách. Krátko som pracoval aj ako fotoreportér a niekoľko mesiacov aj ako píšuci redaktor. Keďže som obsiahlo publikoval v Novom Čase a na chodbách redakcie som komunikoval aj s vtedajším šéfredaktorom Jozefom Bielikom, raz som mu v jeho kancelárii ponúkol svoje služby. Nemal o ne záujem, rovnako ako ani šéfredaktor SME Karol Ježík, za ktorým som tiež prišiel do jeho kancelárie a ktorý sa na mňa ani poriadne nepozrel.

Fotoreportáž je súbor fotografií, ktoré rozprávajú príbeh. Nie je to len súbor náhodných obrázkov, ale skôr premyslená kolekcia snímok, ktorá zachytáva udalosť, miesto alebo ľudí určitým spôsobom. 

Fotoportrét je umelecká forma fotografie, ktorá sa zameriava na zachytenie podstaty človeka. Na rozdiel od obyčajnej fotografie, fotoportrét hľadá hĺbku, emócie a jedinečnosť každého jednotlivca.

Výber prostredia pre fotografovanie portrétu má výrazný vplyv na výsledný obraz.

Prirodzené svetlo:

Výhody: Mäkké, rozptýlené svetlo dodáva fotografiám prirodzený a snový charakter. Ideálne je využiť zlatú hodinu (krátko po východe alebo pred západom slnka), kedy je svetlo teplé a príjemné.

Nevýhody: Závislosť na počasí a čase dňa.

Ateliér:

Výhody: Plná kontrola nad svetlom, možnosť vytvárať rôzne efekty a nálady.

Nevýhody: Vyžaduje špeciálne vybavenie a môže pôsobiť viac umelo.