Narodil som sa v Bratislave a tento priestor ma formoval celý život. Písanie pre mňa nikdy nebolo len o skladaní slov – je to spôsob, ako vyjadriť to, čo sa ma bytostne dotýka. Za tie roky som sa naučil, že najsilnejší text vzniká vtedy, keď sa úprimnosť stretne s profesionalitou. 

Prečo píšem pre druhých? V dnešnom rýchlom svete plnom informácií je ťažké zaujať. Moja tvorba (či už na blogu SME alebo na tomto webe) je postavená na hľadaní ľudského rozmeru v každej téme. Tento prístup uplatňujem aj pri tvorbe PR článkov a biznisových textov.

Keď pre vás píšem článok, nie je to len marketingový výstup. Je to text, ktorý:

• Má hlavu a pätu.

• Buduje vašu dôveru u čitateľov.

• Využíva moju schopnosť vidieť svet "cez objektív" – ostro a pravdivo.

Okrem písania je mojou vášňou fotografia. Hra svetla a tieňa ma učí trpezlivosti a vnímaniu detailov, ktoré neskôr prenášam do svojich fejtónov, poviedok a článkov pre klientov.

Hľadáte text, ktorý ľudia nepreskočia? Povedzte mi o svojej vízii a ja jej dám slová, ktoré budú žiť.

Moji rodičia Ernest a Mária, rod. Holbíková, pochádzajú zo Šintavy, ktorá sa rozprestiera pri brehu rieky Váh. V čase ich mladosti nebolo toľko možností na zábavu ako dnes. Okrem toho museli tvrdo pracovať na poliach a starať sa o domáce zvieratá. Práce bolo veru dosť, ale napriek tomu sa vedeli od srdca zabaviť.

Rodičia ešte ako slobodní účinkovali v ochotníckom divadle a stvárnili nejednu hlavnú rolu. Okrem toho dedinské tancovačky boli riadna zábava, na ktorých strácali dych. Do Bratislavy sa moji rodičia presťahovali za prácou; môj otec bol vyučený obchodník. Moja mama milovala zvieratá a po čase si kúpili dom so záhradou, a tak moje detstvo bolo spojené so sliepkami, zajacmi, husami a prasatami. Žili sme síce v hlavnom meste, ale bolo to akoby na dedine. Bolo to však pekné detstvo. 

Moje detstvo malo niekoľko etáp. Prvých šesť rokov som bol najmladší syn v rodine a mal som troch starších súrodencov: Tonku, Evičku a Mariana. Z tohto obdobia si toho veľa nepamätám, ale najvýraznejšie ma ovplyvnila smrť mojej sestry Evičky.

Pamätám si, ako v obývačke ležala chorá. Keďže sa jej stav zhoršoval, naši zavolali záchranku. Bolo to ráno, Evička stála v kuchyni pri vypínači svetla a čakala.

V ten večer nastal šok, keď sa mama s obrovským plačom vracala od susedov. Telefonovala do nemocnice, ako sa Evičke darí, a oni jej oznámili, že je mŕtva. Mala len jedenásť rokov.

Mama sa nikdy nevedela zmieriť s jej smrťou a na Vianoce jej chýbala najviac.

Po Evičkinej smrti sa narodili ešte moje dve najmladšie sestry, Danka a Janka. Bola to ďalšia etapa môjho detstva, kde som už zohrával rolu staršieho brata.

Detstvo aj mladosť u rodičov bolo bezstarostné, aj keď som žil v početnej rodine. Mal som štyroch súrodencov – dvoch starších a dvoch mladších. Doma boli aj nejaké tie povinnosti, ale dali sa ľahko zvládnuť, hoci som frflal a vymýšľal, ako sa im vyhnúť.

V škole som bol podpriemerný žiak a napriek tomu ma mama dostala na strednú školu, aby som dosiahol čo najvyššie možné vzdelanie a mal tak ľahší život. Až v treťom ročníku strednej školy som sa pod vplyvom istých okolností spamätal a nakoniec som v mojom ročníku dosiahol najlepšie výsledky na maturitnej skúške. Mama ma dostala aj na vysokú školu, ale tam som sa prvý semester len preflákal v knižnici čítaním diel mojich obľúbených autorov. Samozrejme, nespravil som ani jednu skúšku a bol som zo školy vylúčený.

Počas vojenskej služby som zažil výborný a súdržný kolektív, ktorý bol nezlomný aj v ťažkých chvíľach. Voľný čas som tu opäť využil na čítanie a začal som písať svoje prvé mikropoviedky. Nezachovala sa z nich žiadna, pretože som ich všetky roztrhal a spálil, tak ako aj všetku listovú korešpondenciu. Zahladzujem zas sebou takto stopy, aby po mne nič nezostalo.

V tom čase som výborne vychádzal s mladšou sestrou Dankou. Všade sme spolu chodili a navzájom sme sa často rozprávali. Najviac sme sa tešili z našej prítomnosti, keď som po roku základnej služby prišiel na prvú dovolenku.

Po dvojročnej základnej vojenskej službe som nastúpil na učilište ako vychovávateľ. Bolo to zvláštne, lebo v tom čase som ešte ani ja sám nedospel a podujal som sa vychovávať chalanov. Bola to výborná skúsenosť a rozumel som si so svojimi zverencami. Chodievali sme sa spolu kúpať a navštevovali sme aj rôzne koncerty. Jednoducho bolo fajn.

Bolo to obdobie, keď som prežíval svoje prvé vážnejšie lásky a každá z nich bola pre mňa významná a ovplyvnila môj život. Myslel som si o sebe, že mám literárne črevo, a absolvoval som prijímacie skúšky na divadelnú fakultu, odbor dramaturgia. Tam som sa na prvý pohľad zamiloval do Janičky a prežili sme spolu niekoľko nádherných chvíľ. Na talentových skúškach som však pohorel a moja umelecká kariéra sa tak ukončila.

Moja ďalšia veľká láska bola Zuzana, s ktorou som mal dlhší vzťah. Avšak, tak Janičku, ako aj Zuzanu som opustil kvôli Beate. Zaujímavosťou je, že s Beatou som sa oženil bez toho, aby sme predtým spolu chodili. Počas základnej vojenskej služby som si s ňou písal a bol som do nej platonicky zamilovaný.

Z tohto prvého manželstva mám syna Bartosza, no naše manželstvo, rovnako ako aj naša láska, vydržalo len veľmi krátko.

Po rozvode som mal vzťahy, ktorými som nechtiac ublížil – nielen novým partnerkám, ale aj tým z minulosti. Dnes verím, že to bola nutná, aj keď ťažká, cesta. Nech už sa stalo čokoľvek, nechcem už nikomu ubližovať. 

V každom prípade sú ženy v mojom živote to najdôležitejšie. Sú pre mňa inšpiráciou a dodávajú mi silu do života. Vďaka nim som tým, kým som, a to aj v dobrom, aj v zlom.

Po všetkých tých nádherných úletoch vkročila do môjho života Monika. Potichu a nenápadne. Začal som s ňou písať nový príbeh a po dvoch rokoch chodenia sme si povedali "áno" a uzavreli sme manželstvo.

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia som si povedal, že ešte raz pôjdem na talentovky. Dvakrát som bol na dramaturgii a tretíkrát na talentovkách na žurnalistike. Opäť akademici skonštatovali, že nemám žiaden talent. "Komu niet rady, tomu niet pomoci."

Napriek tomu som pomerne hojne publikoval v tlačených médiách. Krátko som pracoval aj ako fotoreportér a niekoľko mesiacov aj ako píšuci redaktor. Keďže som obsiahlo publikoval v Novom Čase a na chodbách redakcie som komunikoval aj s vtedajším šéfredaktorom Jozefom Bielikom, raz som mu v jeho kancelárii ponúkol svoje služby. Nemal o ne záujem, rovnako ako ani šéfredaktor SME Karol Ježík, za ktorým som tiež prišiel do jeho kancelárie a ktorý sa na mňa ani poriadne nepozrel.

S Monikou máme vnúčatá Lauru a Lukáša, ktoré sú deti nášho Samuela a jeho Daniely.

Aj keď sa staráme o nášho najmladšieho syna Michala a nemáme toľko času ako tradiční starí rodičia, aj tak sú naše vnúčatá naším potešením.

Na prvom mieste je babka Monika a až potom dedo.

Milujú našu záhradu a s obľubou sa v nej hrajú. Bývajú však v činžiaku a vyrastajú z nich sídliskové deti.

Táto loď je obľúbenou hračkou, ktorá slúži už viacerým generáciám. Hrávali sa s ňou:

• môj najstarší syn Bartosz (dnes 40 rokov)

• môj druhý syn Samuel (33 rokov)

A v súčasnosti sa s ňou hrá aj náš dvojročný vnuk Lukáš. 

Publikované: 15.11.2025

S Michalom pravidelne chodíme na prechádzky do lesa, na hipoterapiu a plávať do bazéna.

Náš najmladší syn Michal je ťažko zdravotne postihnutý. Má DMO, mentálnu retardáciu s autistickými rysmi a symptomatickú epilepsiu. My ako rodičia sa o neho s láskou staráme a snažíme sa, aby jeho život bol čo najviac plnohodnotný. Jeho stav má však svoje veľké obmedzenia, ktorým sa musíme prispôsobovať. Napriek tomu sa tešíme z nášho spoločného života. 

Hippoterapia, ako komplexná rehabilitačná metóda pôsobenia koňa na človeka, už pomohla mnohým handicapovaným deťom i dospelým pri zvládaní problémov a pri ich integrácii do spoločnosti. Z toho dôvodu chceme nášmu synovi Michalovi ešte vo väčšej miere umožniť terapeutický pobyt s koňom, pri ktorom okrem zlepšenia zdravotného a psychického stavu nachádza aj novú radosť zo života.

Atmosféra okolo koní pôsobí liečebne a čas strávený pri koňoch je zmysluplný. Jazda na koni uvoľňuje po fyzickej aj duševnej stránke.

Michal cíti jeho pohyb a udržiava na ňom rovnováhu. Spevňuje si tým svalstvo na chrbáte a má radosť z tohto pohybu.

Ako vyzerá môj deň

Moje ráno sa obyčajne začína pri najmladšom synovi Michalovi. Posledné mesiace veľmi zle spáva – v noci sa zobudí aj niekoľkokrát a býva hore aj hodinu či dokonca dve. Z tohto dôvodu vstávam dosť vyčerpaný a idem nám dvom chystať raňajky. Monika je už v tom čase v práci.

Prvou rannou prekážkou sú naše schody, ktoré musím s Miškom zdolať. Po raňajkách odchádzame do domova sociálnych služieb. Michalovi to veľmi prospieva – je tam v kolektíve medzi svojimi rovesníkmi a predovšetkým je to pre neho príjemná zmena z domáceho prostredia.

Dopoludnie potom využívam na drobné nákupy a môžem sa venovať aj svojim záujmom. Výnimkou je len piatok, kedy chodím ku koňom čistiť podstielky.

Popoludní idem po Miška. Doma zvyčajne oddychuje. Vtedy mám čas aj sám pre seba a sem tam ho využijem na regeneráciu, pretože nočný spánok mám často prerušovaný a som z toho unavený.

Po olovrante sa vyberieme na vychádzku po našom okolí. Väčšina ľudí nás už pozná, a tak sa zdravíme takmer s každým. Von chodievame spoločne s Monikou a naším psom Sally.

Po návrate Miško pozerá svoje obľúbené rozprávky. Neskôr pri nich aj večeria a okolo ôsmej večer ho chystáme do postele. Zaspáva však až medzi deviatou a desiatou hodinou. Ak dávajú v televízii niečo zaujímavé, pozrieme si to spolu s Monikou. Do postele sa odoberiem až vtedy, keď Miško spí.

Miško si vyžaduje našu plnú starostlivosť. Nerozpráva, nedokáže sa sám najesť ani napiť. Je plienkovaný a chodí nekoordinovane.

Michal kráča len s našou pomocou a keď je terén pre nás neschodný, často svoj cieľ nedosiahneme. Napriek tomu si užívame krásy prírody. Pre Michala je dôležité vnímať svet okolo seba.

Hipoterapia v združení Kôň ako Koníček

Či je zima, alebo teplo, na hipoterapiu chodíme pravidelne na Dostihovú dráhu v Petržalke do združenia "Kôň ako Koníček".

Michal to tam už dôverne pozná. Jazdí na koňoch rôznych veľkostí a striedajú sa pri ňom aj terapeutky. 

My s Monikou kráčame po boku, aby sme mu pridržiavali nohy, aby nimi náhodou nepopchol koňa do klusu. Takisto musíme dávať pozor, aby sa nezošmykol. Inak je všetko v poriadku a Miško si jazdu užíva. 

Spolu s Monikou sa mu snažíme napĺňať čas, aby vnímal nové zážitky a nežil len vo svojej bubline. Z toho dôvodu chodievame aj na výlety v okolí nášho mesta a najradšej vyhľadávame prírodu, kde počuť šum stromov. 

Združenie "Kôň ako Koníček" už dlhé roky vedie jeho zakladateľka Eva Janečková, ktorá miluje zvieratá a predovšetkým kone. Kone sú jej celý život. Venuje sa im už od mladosti a na Dostihovej dráhe v Petržalke jazdila na nejednom závode. 

Fotoreportáž je súbor fotografií, ktoré rozprávajú príbeh. Nie je to len súbor náhodných obrázkov, ale skôr premyslená kolekcia snímok, ktorá zachytáva udalosť, miesto alebo ľudí určitým spôsobom. 

Fotoportrét je umelecká forma fotografie, ktorá sa zameriava na zachytenie podstaty človeka. Na rozdiel od obyčajnej fotografie, fotoportrét hľadá hĺbku, emócie a jedinečnosť každého jednotlivca.

Výber prostredia pre fotografovanie portrétu má výrazný vplyv na výsledný obraz.

Prirodzené svetlo:

Výhody: Mäkké, rozptýlené svetlo dodáva fotografiám prirodzený a snový charakter. Ideálne je využiť zlatú hodinu (krátko po východe alebo pred západom slnka), kedy je svetlo teplé a príjemné.

Nevýhody: Závislosť na počasí a čase dňa.

Ateliér:

Výhody: Plná kontrola nad svetlom, možnosť vytvárať rôzne efekty a nálady.

Nevýhody: Vyžaduje špeciálne vybavenie a môže pôsobiť viac umelo.