Emocionálna spoveď o bolesti, ktorú nikto nechce zažiť – Film Otec
Včera som zažil svoju filmovú premiéru, ale nie tak, ako by ste si možno mysleli. Po prvýkrát v živote som sa odhodlal ísť do kina úplne sám. Vybral som si večerné premietanie filmu Otec, ktorý režírovala Tereza Nvotová. Musím priznať, že to bol pre mňa nový a prekvapivo príjemný zážitok – sedieť v kine a vychutnávať si film bez akejkoľvek spoločnosti, ponorený iba do príbehu.
Prečo práve tento film?
Keď som sa dopočul o filme Terezy Nvotovej, neváhal som ani sekundu. Jej režisérsky štýl sa mi dlhodobo páči a videl som už viacero jej diel, ktoré ma oslovili. Navyše, obsadenie ma okamžite presvedčilo, pretože Milan Ondrík a Dominika Morávková patria medzi mojich najobľúbenejších hercov. Film bol predovšetkým ich hereckým koncertom, kde naplno ukázali svoj talent. Ich výkony boli natoľko autentické, že ste im verili každé slovo a prežívali s nimi každú emóciu.
Milan Ondrík v úlohe otca, ktorý čelí nenapraviteľnej chybe, podáva jeden z najintenzívnejších výkonov svojej kariéry. Jeho stvárnenie zúfalstva, viny a bolesti je natoľko presvedčivé, že divák nemôže ostať ľahostajný. Dominika Morávková ako matka zase dokázala sprostredkovať emócie, ktoré sú takmer nemožné uchopiť slovami – jej bolesť bola hmatateľná a autentická.
Téma, o ktorej sa mlčí
Téma príbehu je skutočne ťažká a mrazivá. Je to citlivá téma, ktorá je tabu a nikto o nej nechce hovoriť. Nedokážem si ani len predstaviť bolesť a zúfalstvo rodiča, ktorý v návale zúfalstva zabudne svoje dieťa v aute. Film však túto tragédiu spracoval s nesmiernou úctou a majstrovstvom, bez zbytočnej senzácie a gýču.
Otec sa dotýka niečoho, čo sa môže stať komukoľvek – ľudskej chyby s fatálnymi následkami. Nie je to príbeh o vine a treste v klasickom zmysle, ale o tom, ako sa človek vyrovnáva s nezmazateľnou stratou, ako sa rozpadajú vzťahy a ako spoločnosť reaguje na takúto tragédiu. Film neukazuje prstom, ale kladie otázky, na ktoré neexistujú jednoduché odpovede.
Tereza Nvotová sa nebála pristúpiť k tejto citlivej téme s odvahou a empatiou. Jej režisérsky prístup je jemný, ale zároveň nekompromisný. Neukazuje nič nadbytočné, nepridáva lacný sentiment – všetko je vystavané na autenticite a pravde.
Majstrovské filmové remeslo
Celkové filmové spracovanie bolo dokonalé. Scenár bol vynikajúci, prepracovaný do najmenších detailov. Práca s kamerou zvládnutá precízne, čo umocňovalo dramatickosť a emócie. Každý záber mal svoj účel, každá scéna bola premyslená a slúžila príbehu.
Kamera sa neštítila intímnych záberov, ktoré divákovi umožnili vcítiť sa do postavy otca. Zároveň však neprekračovala hranicu vkusu a rešpektu k téme. Strihy boli presné, tempo filmu vyvážené – nič nebolo príliš rýchle ani príliš pomalé. Hudba a zvuková stránka dopĺňali atmosféru bez toho, aby manipulovali emócie diváka.
Nvotová dokázala vytvoriť film, ktorý je vizuálne pôsobivý, ale zároveň nie je samoúčelný. Všetko slúži príbehu a postavám. To je znak skutočného majstrovstva.
Slovenská kinematografia v top forme
Film Otec je dôkazom toho, že slovenská kinematografia dokáže produkovať diela svetového formátu. Tereza Nvotová patrí medzi najtalentovanejších režisérov súčasnosti a tento film to len potvrdzuje. Jej schopnosť pracovať s hercami, vytvárať atmosféru a pristupovať k náročným témam s citlivosťou a inteligenciou ju radí medzi špičku.
Je to film, ktorý si zaslúži pozornosť nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Môže konkurovať najlepším európskym drámam a určite si zaslúži miesto na významných festivaloch.
Moje záverečné slová
Bol to silný filmový zážitok, ktorý vo mne rezonoval ešte dlho po skončení a donútil ma premýšľať o krehkosti života a ľudských chybách. Otec nie je len film, je to emocionálna jazda, ktorá vás nenechá chladnými. Rozhodne ho odporúčam každému.
Ak hľadáte film, ktorý vás prinúti premýšľať, cítiť a možno aj prehodnotiť niektoré veci vo vašom živote, toto je presne tá správna voľba. Je to film, ktorý ostane vo vašej pamäti a ktorý sa vám bude vracať v tichých chvíľach.
A pre mňa osobne? Bola to aj skvelá skúsenosť ísť do kina sám. Občas je to presne to, čo potrebujeme – byť sám so sebou a nechať sa unášať príbehom bez akýchkoľvek rozptýlení. Určite to nie je naposledy.
Blog publikovaný: SME Blog
