Oslobodenie, alebo podmanenie

Tento rok oslavujeme 80. výročie od konca druhej svetovej vojny a vzdávame poctu obetiam, ktoré v nej položili svoj život. Bojovali proti fašizmu a porazili ho a mnohí z nich zaplatili za víťazstvo svojim životom. Podľa dostupných údajov zahynulo v nej približne 20 miliónov vojakov a 40 miliónov civilistov. Bol to krvavý kúpeľ a napriek tomu treba históriu zaznamenávať v širších súvislostiach. Dôležité je tiež si položiť otázku, aké boli Hitlerove a Stalinove ciele na začiatku druhej svetovej vojny a kto, čo z nich dosiahol. Odpoveď nám napovie veľa o tom, ako sa správajú veľmoci, ktoré chcú ovládať svet.

Začiatok vojny

Po vyhlásení nezávislosti Slovenskej republiky v marci 1939 sa novovzniknutý štát stal spojencom nacistického Nemecka a na základe dohody s Berlínom sa zaviazal podporovať jeho vojenské ciele.

Dňa 1. septembra 1939, keď Hitlerove vojská prekročili poľské hranice, vyhlásilo aj Slovensko čiastočnú mobilizáciu a vyslalo na severovýchodné pohraničie svoje jednotky. Slovenské vojenské sily, pozostávajúce z približne 50 000 mužov, obsadili poľské územia v oblasti Oravy a Spiša, pričom ich cieľom bola nielen podpora nemeckého útoku, ale aj získanie sporných území, ktoré boli predmetom sporov medzi Poľskom a Slovenskom po rozpade Rakúsko-Uhorska. 

Účasť Slovenska na útoku na Poľsko znamenalo jeho jasné zaradenie medzi krajiny Osi a malo ďalekosiahle dôsledky pre jeho politické i vojenské postavenie počas celého trvania vojny. Tento krok zároveň vyvolal vlnu nesúhlasu aj medzi niektorými slovenskými politikmi a obyvateľmi, ktorí nesúhlasili s podporou nacistického Nemecka a vojnovou agresiou voči susednej krajine.

Krajiny Osi boli vojenským spojenectvom, ktoré iniciovalo druhú svetovú vojnu a bojovalo proti Spojencom. Hlavnými členmi boli: Nacistické Nemecko, Talianske kráľovstvo a Japonské cisárstvo. K týmto trom hlavným mocnostiam sa počas vojny pripojili aj ďalšie krajiny a to Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Slovenská republika (po rozdelení Československa v roku 1939) a Chorvátsky štát (po rozbití Juhoslávie).

Pakt Hitler - Stalin

V tom istom mesiaci v roku 1939 zaútočila sovietska armáda na Poľsko zo strany východu, čím sa spolu s nacistickým Nemeckom a jeho spojencami, vrátane Slovenska, podieľala na rozdelení a okupácii tejto krajiny.

Sovietsky zväz uzatvoril s fašistickým Nemeckom pakt o neútočení, známy ako Pakt Ribbentrop - Molotov alebo Pakt o neútočení alebo Pakt Hitler - Stalin.

Tento pakt umožnil obom veľmociam uskutočniť ich expanzívne plány v regióne východnej Európy. Súčasťou týchto plánov bolo okrem iného aj rozdelenie sfér vplyvu medzi Sovietsky zväz a nacistické Nemecko, čím sa pripravila pôda pre ďalšiu agresiu a destabilizáciu regiónu.

Katyňský masaker

V rámci delenia Poľska medzi nacistické Nemecko a Sovietsky zväz v septembri 1939, boli územia Poľska rozdelené medzi oboch agresorov. Po obsadení východnej časti Poľska Červenou armádou padli do sovietskeho zajatia desaťtisíce poľských vojakov a dôstojníkov, vrátane príslušníkov inteligencie, žandárstva, úradníkov a kňazov. Tisícky z nich boli sústredené v zajateckých táboroch v Kozielsku, Starobielsku a Ostaškově.

Sovietsky diktátor Josif Stalin a vedenie NKVD ich neskôr označili za "nacionalistov, kontrarevolučných aktivistov a nepriateľov sovietskej moci", čo poslúžilo ako zámienka na ich likvidáciu. Na základe príkazu najvyššieho vedenia Sovietskeho zväzu vydaného v marci 1940, konkrétne Lavrentijom Berijom, bola spustená tajná operácia, počas ktorej boli poľskí dôstojníci a ďalší väzni bez súdu a vyšetrovania systematicky popravovaní. Najznámejším miestom masového vraždenia sa stal Katyňský les neďaleko Smolenska, ale popravy prebiehali aj v Kalinine (dnes Tver), Charkove a ďalších lokalitách.

Celkovo bolo v rámci tejto operácie v priebehu niekoľkých týždňov zastrelených približne 15 000 poľských dôstojníkov a ďalších asi 7 000 civilistov. Obete boli pochované v masových hroboch a ich telá boli dlho ukrývané pred svetom. Tento hromadný zločin sa stal symbolom sovietskej brutality a porušovania medzinárodného práva. Svet sa o katyňskom masakre dozvedel onedlho po objavení masových hrobov nemeckými vojskami v roku 1943, hoci Sovietsky zväz vinu popieral a snažil sa obviniť Nemecko. Pravda o tejto tragédii však bola postupne odhalená a pripomíname si ju ako jednu z najväčších tragédií druhej svetovej vojny, ktorá sa odohrala na jej začiatku.

Zimná vojna

Červená armáda pokračovala ďalej vo svojom vojenskom ťažení a v novembri roku 1939 začala  Zimnú vojnu proti Fínsku, ktorá trvala až do marca 1940 a mala za následok veľké straty na životoch a materiálne škody na oboch stranách tohto konfliktu.

Hoci medzi Sovietskym zväzom a Fínskom existoval pakt o neútočení, Moskva sa ním neriadila. Helsinki dostali ultimátum, v ktorom Moskva žiadala, aby sa Fínsko dobrovoľne vzdalo časti svojho územia a umožnilo sovietskemu vojsku voľný pohyb v oblasti.

Fínsko s tým nesúhlasilo a toto ich odmietnutie viedlo k eskalácii konfliktu a sovietske vojská následne zaútočili na Fínsko, pričom Moskva chcela získať strategicky dôležité územia a zabezpečiť si prístupy k dôležitým fínskym prístavom.

Uzatvorením moskovského mieru si Fínsko zachovalo nezávislosť, ale stratilo rozsiahle územia. Oficiálne bol vojnový stav medzi ZSSR a Fínskom ukončený Parížskym mierom (1947). Táto mierová zmluva definitívne potvrdila stratu území, ktoré Fínsko muselo odstúpiť Sovietskemu zväzu.

Jednoducho zmizli z mapy

Tri nezávislé pobaltské štáty sa postupne a ticho dostávali pod kontrolu Moskvy. Litva, Lotyšsko a Estónsko boli postupne začlenené do Sovietskeho zväzu ako zväzové republiky, čím sa ich osud stal neoddeliteľnou súčasťou sovietskej histórie a politiky v regióne východnej Európy. Jednoducho zmizli z mapy bez väčšieho povšimnutia zo strany zvyšku slobodného sveta.

O osude Pobaltia sa v roku 1939 rokovalo medzi Moskvou a Berlínom hneď dvakrát. V tajnom dodatku paktu Ribbentrop-Molotov z 23. augusta si Lotyšsko a Estónsko nárokoval Sovietsky zväz, Litvu naopak nacistické Nemecko.

Po zavŕšení spoločného vojenského obsadenia Poľska sa však Hitlerovi a Stalinovi emisári dohodli nanovo. Podľa ďalšieho doplňujúceho dodatku k Zmluve o usporiadaní hraníc a o priateľstve medzi Nemeckom a ZSSR z 28. septembra, sa napokon aj Litva dostala do sféry záujmu sovietov.

Stalinova otočka

Prepadnutím ZSSR nacistickými vojskami v noci z 21. júna na 22. júna 1941 začala nemecká hitlerovská armáda realizovať operáciu Barbarossa - globálny útok proti Sovietskemu zväzu.

Nemecké vojská boli sústredené pozdĺž hraníc Sovietskeho zväzu a bolo to Hitlerovo rozhodnutie napadnúť Sovietsky zväz a eliminovať ho ako potenciálneho protivníka, čím sa otvoril nový front v druhej svetovej vojne.

Táto operácia mala ďalekosiahle dôsledky pre ďalší vývoj vojny a prinútila Stalina prehodnotiť svoje priority a spojenectvá, čím sa Sovietsky zväz stal dôležitým spojencom v boji proti nacizmu v Európe.

Tento krok dramaticky zmenil priebeh vojny a postavil Sovietsky zväz do úlohy spojenca západných demokracií v boji proti nacistickému Nemecku a jeho spojencov. Táto zmena v Stalinovej politike viedla k pripojeniu k protinacistickej koalícii, známej aj ako Spojenci. Bola to aliancia štátov, ktoré bojovali proti nacistickému Nemecku, fašistickému Taliansku a Japonskému cisárstvu počas druhej svetovej vojny. 

Hlavní členovia protinacistickej koalície boli Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Sovietsky zväz, Spojené štáty americké, Čína, Poľsko, Kanada, Austrália a Nový Zéland. K protinacistickej koalícii sa postupne pridalo mnoho ďalších krajín, vrátane Belgicka, Holandska, Grécka, Juhoslávie, Nórska, Československa (prostredníctvom exilovej vlády a armády), Brazílie a mnohých ďalších.

Červená armáda

Po vpáde nemeckých vojsk do ZSSR sa Sovietsky zväz stal významným protivníkom nacistického Nemecka a začal postupne získavať iniciatívu na východnom fronte. 

Počas vojny utrpeli sovietske jednotky mimoriadne ťažké straty, ktoré boli vysoké aj v období ofenzívy, keď boli bojové podmienky výrazne priaznivejšie než pri prepadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom v roku 1941.

Po oslobodení zvyšku svojho územia, najmä počas bojov na Dnepri a počas operácie Bagration, sovietske vojská úspešne prenasledovali nemecké sily na všetkých frontoch. 

V rokoch 1944 až 1945 Červená armáda zohrala kľúčovú úlohu pri oslobodzovaní mnohých krajín východnej a strednej Európy od nacistickej okupácie. Postupovala zo Sovietskeho zväzu na západ a úplne alebo čiastočne oslobodila územia deviatich európskych krajín: Rumunska, Bulharska, Maďarska, Juhoslávie, Poľska, Československa, Rakúska, Dánska a Nórska.

Je však dôležité dodať, že v prípade niektorých z týchto krajín, ako napríklad Československa, Poľska a Rakúska, sa na oslobodzovaní podieľali aj ďalšie spojenecké armády. Napríklad západné časti Československa oslobodila americká armáda a v Rakúsku sa na oslobodení podieľali okrem Sovietskej armády aj vojská Spojených štátov, Spojeného kráľovstva a Francúzska.

Počas útoku na Berlín 30. apríla 1945 spáchal Adolf Hitler samovraždu a Nemecko do ôsmich dní podpísalo bezpodmienečnú kapituláciu.

Deportácie do gulagov

Vstup Červenej armády do strednej Európy na jeseň 1944 neznamenal iba oslobodenie od nemeckej okupácie, sprevádzala ho i vlna masového zatýkania a deportácií do sovietskych pracovných táborov. Z Československa neboli násilne odvlečení len ruskí emigranti a ich rodinní príslušníci, ale aj domáce obyvateľstvo.

Dohoda uzavretá 8. mája 1944 v Londýne jasne hovorila, že o osude československých občanov môže rozhodovať iba československá vláda a jej úrady. V skutočnosti to však bolo inak. Sovietska politická polícia sama rozhodovala, čo sa stane s "oslobodenými" občanmi Slovenska a koho deportujú.

Deportácie do gulagov zasiahli najmä obyvateľov východného a južného Slovenska, medzi ktorými boli okrem Slovákov aj Nemci, Maďari a Rusíni. Cieľom boli najmä vopred určené osoby, ktoré mohli ohroziť komunistický režim, najmä živnostníci a bohatší gazdovia. Druhú skupinu tvorili obyčajní roľníci a robotníci, ktorých odvliekli ako pracovnú silu na obnovu hospodárstva ZSSR, často pod zámienkou krátkodobej práce. . Bežné však bolo aj náhodné zatýkanie, keď bolo potrebné nahradiť chýbajúce osoby v transporte.

Podľa doposiaľ známych zoznamov bolo do gulagov v rokoch 1944 a 1945 odvlečených približne 7400 slovenských občanov a asi 550 z nich sa už nikdy nevrátilo domov.

Postupimská dohoda

Postupimská dohoda bola dôležitým plánom vypracovaným Veľkou trojkou – Spojenými štátmi americkými, Sovietskym zväzom a Spojeným kráľovstvom. Táto dohoda bola výsledkom Postupimskej konferencie, ktorá sa konala od 17. júla do 2. augusta 1945 v Postupime, neďaleko Berlína.

Na konferencii sa rokovalo o kľúčových otázkach týkajúcich sa Nemecka a povojnovej Európy.

Dohodli sa na rozdelení Nemecka na štyri okupačné zóny (americkú, sovietsku, britskú a neskôr aj francúzsku) a na princípoch jeho správy, demilitarizácie, denacifikácie, dekartelizácie a demokratizácie.

Ďalej sa stanovili podmienky pre nemecké reparácie, pričom Sovietsky zväz mal dostať časť reparácií z vlastnej okupačnej zóny a časť z ostatných zón. Potvrdila sa nová západná hranica Poľska na línii Odra-Nisa. Dohodli sa na organizovanom presune nemeckého obyvateľstva z Poľska, Československa a Maďarska. Diskutovali sa aj ďalšie otázky týkajúce sa povojnového usporiadania Európy a vzťahov medzi spojencami.

Postupimská dohoda tak predstavovala dôležitý krok pri formovaní povojnovej Európy a mala zásadný vplyv na ďalší vývoj Nemecka a celého kontinentu. Je pravda, že jej cieľom bolo nielen rozdelenie Nemecka, ale aj položenie základov pre jeho budúcu obnovu a integráciu do nového európskeho poriadku, hoci tento proces bol neskôr komplikovaný narastajúcim napätím medzi Východom a Západom.

Podmanenie si krajín

Povojnové obdobie znamenalo pre Východnú Európu zásadnú premenu, keď sa postupne dostávala do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu. Tento proces, často označovaný ako "sovietizácia", mal skutočne hlboký a dlhodobý dopad na politické systémy, ekonomické modely, kultúrne prostredie a medzinárodné vzťahy týchto krajín.

Vytvorenie satelitných štátov, ktoré boli úzko prepojené s Moskvou, znamenalo obmedzenie suverenity a autonómie v rozhodovaní. Ich vnútorná aj zahraničná politika bola do značnej miery ovplyvňovaná direktívami z Kremľa. To sa prejavovalo napríklad v zavádzaní socialistických režimov sovietskeho typu, centralizovanom plánovaní ekonomiky, potláčaní politickej opozície a obmedzovaní občianskych slobôd. Kultúrna sféra bola často podrobená ideologickej kontrole a cenzúre.

Obdobie po druhej svetovej vojne znamenalo pre Československo a ďalšie krajiny východnej Európy koniec jednej totality a nástup druhej. Sovietsky zväz, hoci oslobodil tieto krajiny od nacistickej nadvlády, čoskoro upevnil svoju vlastnú dominanciu a zaviedol komunistické režimy, ktoré sa vyznačovali centralizovanou mocou, potláčaním občianskych slobôd a ideologickým monopolom.

Päťdesiate roky minulého storočia boli skutočne obdobím najtvrdších represií a politických procesov, ktoré zasiahli široké vrstvy obyvateľstva. Strach a nedôvera sa stali súčasťou každodenného života. Štátna bezpečnosť so svojou rozsiahlu sieťou spolupracovníkov aktívne monitorovala a perzekvovala "nepriateľov režimu". Mnoho ľudí bolo nespravodlivo odsúdených, uväznených alebo donútených k emigrácii.

Komunistická ideológia prenikla do všetkých oblastí spoločenského života, od vzdelávania a kultúry až po justíciu a cirkev. Akákoľvek odchýlka od oficiálnej línie bola netolerovaná. Tento proces bol výsledkom cieľavedomej sovietskej politiky, ktorá sa snažila o rozšírenie svojho vplyvu a nastolenie režimov lojálnych Moskve.

Tento stav trval desaťročia a hlboko ovplyvnil identitu a vývoj týchto národov. Až pád Berlínskeho múru a následné politické zmeny koncom 80. a začiatkom 90. rokov 20. storočia priniesli zásadnú zmenu a otvorili cestu k demokratizácii a reintegrácii Východnej Európy do európskych štruktúr. 

Je dôležité si pripomínať toto obdobie našej histórie, aby sme si uvedomili krehkosť slobody a demokracie a vážili si hodnoty, na ktorých je naša súčasná spoločnosť postavená.

Východný blok

Čo nedosiahol Stalin s Hitlerom, tak to dosiahol v povojnovom období pomocou svojej nekompromisnej politiky a vytvorením východného bloku. Tento fakt zásadne ovplyvnil politickú a spoločenskú klímu regiónu a viedol k dlhodobému deleniu Európy na východnú a západnú časť.

Európa bola rozdelená železnou oponou, ktorá sa stala symbolom Studenej vojny.