KDH balansuje medzi ideológiou, disidentmi a pragmatizmom
Nikdy som nebol fanúšikom Kresťanskodemokratického hnutia (KDH), a to predovšetkým z dôvodu, že je úzko naviazané na kresťanskú ideológiu a tým aj na cirkev. Jedno je však na ňom obdivuhodné: že pretrváva i napriek vnútorným turbulenciám a že dokáže obmieňať svoje vedenie. Prvým predsedom bol Ján Čarnogurský, ktorý bol ešte v novembri 1989 uväznený vtedajšou komunistickou mocou. Protestujúci dav na námestiach požadoval jeho prepustenie, čo sa napokon aj podarilo. Čarnogurský sa takmer okamžite pridal k "Nežnej revolúcii" a k zmenám, ktoré tu nastali po roku 1989.
V roku 1989, kedy KDH vznikalo, bola slovenská spoločnosť v eufórii z pádu režimu. KDH sa rýchlo stalo kľúčovou platformou pre antikomunisticky a nábožensky orientovaných občanov. Vďaka svojim lídrom, ktorí vyšli z disentu a tajnej cirkvi, získalo silnú pozíciu – v prvých slobodných voľbách v júni 1990 získalo na Slovensku takmer 19% hlasov, čím sa stalo druhou najsilnejšou stranou a kľúčovým aktérom pri formovaní slovenskej vlády a prijímaní novej slovenskej ústavy v roku 1992.
Od boja za slobodu sme sa dostali k podpore agresie, čo vystihuje kontrasty našej doby
Pre mňa nepochopiteľným paradoxom je však to, že práve Ján Čarnogurský, symbol boja za slobodu, je dnes prorusky orientovaný a obhajuje agresiu Ruska voči Ukrajine. Je to v priamom kontraste s ideálmi suverenity, za ktoré bojoval na prelome 80. a 90. rokov. Čarnogurský bol od začiatku kariéry národne orientovaný právnik a pragmatik, ktorý sa zameriaval na získanie štátnej suverenity. Jeho vedenie KDH bolo v 90. rokoch charakteristické tvrdým politickým prístupom v snahe o štátnu samostatnosť.
Oproti nemu stál František Mikloško, ďalší významný politik hnutia. Mikloško reprezentuje morálne a disidentské krídlo KDH. Bol poprednou tvárou tajnej cirkvi a symbolom občianskeho a náboženského odporu, čo vyvrcholilo sviečkovou demonštráciou v marci 1988. Jeho politické pôsobenie bolo vždy viac zamerané na etické princípy, ľudské práva a morálny pilier politiky. Mikloško a KDH zohrali zásadnú úlohu aj v 90. rokoch, najmä v opozičnom boji proti autoritárskym praktikám vlády Vladimíra Mečiara a boli pevnou súčasťou "Demokratickej opozície", ktorá viedla k pádu Mečiarovej vlády v roku 1998. Kým Čarnogurský kládol dôraz na národné ciele a politickú moc, Mikloško sa zameriaval na etické hodnoty, slobodu svedomia a občiansky odpor.
Morálny protest proti diktatúre
V posledných parlamentných voľbách Mikloško po dlhšej pauze opäť kandidoval a bol zvolený za poslanca parlamentu za KDH. Pre mladšiu generáciu bol už skôr len historickou postavou. Teraz ma však prekvapil pri hlasovaní o novele ústavy, ktorú do parlamentu predložili poslanci Smeru a zakotvuje definíciu manželstva ako zväzku muža a ženy. Predpokladám, že samotná novela nebola pre neho ideologickým problémom, ale to, kto ju predkladal.
Robert Fico totižto začína otvorene inklinovať k autoritárskym režimom ako je Rusko a Čína a verejne hovorí, že z týchto krajín by sme si mali brať vzor. Pravdepodobne to bola pre Mikloška "facka", pretože sám zažil komunistický režim, ktorý prenasledoval ľudí pre ich presvedčenie. A teraz sa Fico, ktorý by uspel kariérne v akomkoľvek režime, obracia k takýmto štátnym zriadeniam. Mikloškova zdržanlivosť pri hlasovaní tak mohla byť tichým, no silným morálnym protestom proti politickej manipulácii a znevažovaniu princípov, za ktoré bojoval celý život. Bol to prejav, že hoci KDH zdieľa konzervatívnu ideológiu, nemieni slúžiť populistickým tendenciám, ktoré sú v rozpore s demokratickým étosom hnutia.
Blog publikovaný: SME Blog