Kauza Šimečkovcov: Malé sumy, veľký politický problém

Politika je umením proporcií. Ak v nej stratíme schopnosť odlíšiť odtieň sivej od totálnej čiernej, ocitneme sa v slepej uličke, kde namiesto argumentov rozhodujú len kmeňové rituály. Práve preto je dôležité pozrieť sa na medializované kauzy rodiny predsedu Progresívneho Slovenska Michala Šimečku vecne, chladnokrvne a bez politického fanatizmu, ktorý dnes bičuje slovenský verejný priestor.

Povedzme si hneď na úvod to, čo je zrejmé každému racionálnemu pozorovateľovi: kauzu rodiny Šimečkovcov nemožno mechanicky klásť na rovnakú váhu s masívnymi korupčnými prípadmi spájanými s predstaviteľmi Smeru, Robertom Ficom či Tiborom Gašparom. Rozdiel v rozsahu je priepastný. Kým pri veľkých politických škandáloch minulosti v kuloároch a spisoch "lietali" milióny eur, v prípade dotácií a platieb spojených s prostredím rodiny Šimečkovcov hovoríme o desaťtisícoch. Lenže tu narážame na zásadný morálny míľnik: rozdiel vo výške súm ešte automaticky neznamená rozdiel v princípe zodpovednosti. Ak má byť politická kultúra čistá, nemôžeme merať morálku objemom financií.

Slovenská politika trpí selektívnou morálkou

Dlhodobým neduhom našej spoločnosti je hlboko zakorenený tribalizmus. Voliči, a žiaľ, pričasto aj médiá, posudzujú prešľapy podľa toho, akej politickej farby je dres daného aktéra. Kritika "našich" býva spravidla opatrná, zaobalená do tisícich ospravedlnení a hľadania poľahčujúcich okolností, zatiaľ čo kritika "tých druhých" je nekompromisná a okamžitá.

Ak však chceme vybudovať skutočne dôveryhodnú politiku a zdravú demokraciu, pravidlá musia platiť pre všetkých rovnako. Obhajovať niekoho prešľapy automaticky len preto, že dotyčný stojí v opozícii voči Robertovi Ficovi, je štrukturálne rovnakým problémom, ako keď skalní priaznivci Smeru slepo prehliadajú podozrenia svojich lídrov. Selektívna morálka politickú scénu neočisťuje, iba ju polarizuje.

Problém nezačína pri sume, ale pri systéme

Jadro problému v kauze Šimečkovcov neleží v samotných číslach na faktúrach, ale v zlyhaní kontrolných mechanizmov a princípov. Každé občianske združenie či nadácia, bez ohľadu na to, aké ušľachtilé ciele má vo svojich stanovách, hospodári s verejnou dôverou. A táto dôvera sa stráca vo chvíli, keď sa stierajú hranice medzi inštitucionálnymi a súkromnými výdavkami.

Otázky, ktoré v tomto prípade vyvstávajú, sú legitímne: Ako je možné, že sa súkromné výdavky preplácali z prostriedkov združenia? Kde boli interné kontroly a ako fungovalo účtovníctvo, ak nedokázalo takéto prepojenia včas identifikovať a eliminovať? Verejnosť má právo poznať odpovede, pretože akékoľvek dotačné schémy či mimovládny sektor nemôžu fungovať ako uzavretý svet bez spätnej väzby a prísnej sebareflexie.

Mladý Šimečka nebol politicky naivný študent

Pri obhajobe lídra opozície občas zaznieva naratív o mladom študentovi, ktorý nemal vplyv na chod vecí. Pohľad do reality je však iný. Michal Šimečka už v tom období nebol človekom mimo politického diania. Mal jasné politické ambície, intenzívne sa pohyboval v politickom prostredí a pôsobil ako asistent europoslanca Borisa Zalu za stranu SMER – sociálna demokracia.

Nehovoríme teda o naivnom idealistovi, ktorý netušil, ako fungujú verejné peniaze, politické mechanizmy a neziskové organizácie. Politická zodpovednosť a cit pre transparentnosť sa nezačínajú až dňom prevzatia vysokého štátneho mandátu, ale formujú sa oveľa skôr – v každom jednom verejnom angažmáne.

Úloha rodiny: Skúsenosť verzus realita

Rovnako problematicky pôsobí aj rodinný kontext. Otec súčasného predsedu PS, renomovaný a dlhoročný novinár Martin M. Šimečka, sa vo svete médií a verejnej diskusie pohybuje desaťročia. Ako človek s obrovskými spoločenskými skúsenosťami musel vedieť, ako funguje financovanie združení a aké prísne kritériá sa na ne kladú. Predstava, že bol úplne odstrihnutý od reality a nemal tušenie, kto napríklad hradí mobilné služby či prevádzkové náklady, naráža na logické limity.

Bez toho, aby sme skĺzavali do konšpiračných teórií, musíme vec formulovať ako otázku morálnej a politickej spoluzodpovednosti. Verejná dôveryhodnosť novinára či verejného intelektuála sa totiž nekončí pri písaní kritických článkov o morálke druhých. Začína sa aj doma, pri elementárnej kontrole vlastných pomerov.

K tomu sa pridáva aj otázka manažmentu neziskových aktivít, kde sa rodinné prepojenia miešajú s verejným záujmom. Matka lídra opozície, Marta Šimečková, rodená Frišová, je v slovenskom kultúrnom a mediálnom priestore rešpektovaným pojmom. Ako osobnosť disentu, prekladateľka, editorka a spoluzakladateľka prestížneho Stredoeurópskeho fóra disponuje nepopierateľným spoločenským kreditom. No práve od ľudí s takýmto morálnym a intelektuálnym zázemím je legitímne očakávať stopercentnú transparentnosť pri spravovaní vecí verejných.

Ak dnes táto výrazná postava slovenskej žurnalistiky a kultúry čelí trestnému stíhaniu a policajnému vyšetrovaniu pre finančné nezrovnalosti vo svojom občianskom združení, nemožno to odbiť len ako bezvýznamné úradnícke pochybenie. Dlhoročná práca s textom, editovanie mesačníkov a organizovanie medzinárodných konferencií si vyžadujú mimoriadny zmysel pre detail a presnosť. O to viac bije do očí, ak v účtovníctve organizácie prechádzali súkromné výdavky bez adekvátnej vnútornej kontroly. Aj tu sa preto držíme primárne v rovine morálno-politickej zodpovednosti: elitné spoločenské postavenie nezbavuje nikoho povinnosti udržať si elementárny poriadok vo vlastnom dome.

Médiá a opozícia by nemali vytvárať ochranný štít

Veľkým sklamaním je reakcia časti mediálneho prostredia a opozičných partnerov, ktorí majú tendenciu celú záležitosť relativizovať či zametať pod koberec s poukazom na to, že "vládna koalícia robí horšie veci". To je pravda, no pre zdravie spoločnosti je to fatálny argument.

Ak opozícia oprávnene požaduje od vládnej moci najvyššie morálne štandardy, transparentnosť a vyvodzovanie zodpovednosti, musí byť pripravená tie isté prísne kritériá znášať aj sama. Dôveryhodnosť alternatívy sa neláme na veľkých plamenných prejavoch na námestiach, ale na schopnosti priznať si vlastné zlyhania a postaviť sa k nim čelom, bez výhovoriek.

Kauzu musia uzavrieť vyšetrovatelia, nie politické kmene

V právnom štáte, po ktorom tak voláme, nemôžu o vine a nevine rozhodovať sociálne sieti, emócie politických táborov ani vládne tlačové besedy. Celú záležitosť musia nezávisle a do dôsledkov uzatvoriť orgány činné v trestnom konaní na základe faktov, dôkazov a platných zákonov.

Bez ohľadu na právny výsledok by však rodina Šimečkovcov mala niesť primeranú morálnu a politickú zodpovednosť. A tá sa netýka len samotného syna, ktorý dnes stojí na čele opozície, ale aj otca a ďalších členov rodiny, ktorí o vnútornom fungovaní a financovaní dotknutého združenia museli mať vedomosť. Len ak budeme merať rovnakým metrom každému, môžeme vrátiť slovenskej politike stratenú vážnosť.

Hľadáte profesionálny prístup k politickej komunikácii? Ako autor s dlhoročnými skúsenosťami v oblasti médií a PR textov ponúkam politikom, verejným činiteľom a kandidátom strategickú tvorbu PR článkov, ktoré nestrácajú glanc, budujú skutočnú dôveryhodnosť a oslovujú voličov silou argumentov, nie lacným populizmom. Pre kompletnú ponuku mojich služieb v tejto oblasti navštívte moju špecializovanú sekciu PR pre politikov.

Blog publikovaný: SME Blog