Kapitán, čo bojuje proti trollom

Dnes som mal celkom slušný deň. Cestou domov sa mi do cesty nepostavil ani jeden semafor – čo je v našich končinách asi taký zázrak, ako keď uvidíte lietajúcu kravu v obleku, ktorá si hľadá prácu v štátnej správe. Bol som nadšený, pretože plynulá jazda je pre vodiča to, čo Michelinova hviezda pre kuchára – nedosiahnuteľná méta, o ktorej sa rozpráva pri pive.

A hoci mi všetko fungovalo ako má, doma ma predsa len čakala moja milovaná pipinka. Je taká sladká a neodolateľná, že by som jej najradšej vybozkával každý kútik jej hebkého tela. Už teraz sa teším na chvíľu, keď sa s ňou znovu stretnem, a budem obdivovať jej krásu a pôvab.

Kde som len mal hlavu, keď ma domotala tá priblblá Žužu? Na profile mala sexi fotografiu, ktorá okamžite upútala moju pozornosť – no dobre, bola to fotka stiahnutá z katalógu spodnej bielizne, ale vtedy som to ešte netušil. Jej zvodné slová ma privádzali do zúfalstva. Navrhoval som jej stretnutie, no nechcela o tom ani počuť. Tvrdila, že jej zatiaľ stačí, keď si so mnou píše – vraj ju moje esemesky vzrušujú viac než čokoľvek iné.

Namiesto toho, aby som sa sústredil na skutočný vzťah a lásku, nechal som sa uniesť virtuálnou ilúziou. Priniesla mi len zmätok a neistotu – a navyše aj podozrivý účet za prémiové esemesky.

V mojom živote som už narobil dosť chýb a omylov. Najmä keď sa snažím niečo súvislo vyjadriť, jazyk sa mi často zamotáva. Ale jednu vec si vážim: bol som povýšený z čatára rovno na kapitána. Bola to pre mňa veľká česť, pretože som pripravený našu vlasť brániť v prvých líniách. Aj keď zatiaľ len na bojovom poli Facebooku, kde chránim národ pred trollmi a inými nepriateľmi štátu, ktorí si dovolia napísať pod môj status smajlíka s jazykom.

No keď sme prehrali voľby a ocitli sa v opozícii, moje kapitánske hviezdy mi boli odobrané. To však nič nemení na mojom odhodlaní. Vždy som veril, že hodnota človeka sa neskrýva v počte hviezd na uniforme, ale v počte lajkov pod statusom. Ideálne aj v srdiečkach. Srdiečka sú predsa len hodnotnejšie ako lajky, sú plnšie.

Po posledných parlamentných voľbách je moja strana opäť vo vládnej koalícii, a ja si tak môžem užívať svoju podpredsednícku stoličku. Vplyv síce mám, ale len obmedzený. Doplatil som na svoju naivitu, keď som na kandidátku zaradil ľudí, ktorí ma neskôr podrazili a pripravili o ministerstvo. To ministerstvo bolo mojím vytúženým cieľom.

Aj keď premiér pristúpil na hru týchto zradcov, stále ho obdivujem a budem mu vždy verne slúžiť. Je to chlap na pravom mieste – pevný ako betónový panelák a zároveň pružný ako jeho daňové priznania, ktoré sa každoročne prispôsobujú novým potrebám jeho rodiny, priateľov, známych a sem-tam aj nejakého voliča.

Keby som však ja bol premiérom, ľudia by sa mali na čo tešiť. Museli by ma poslúchať na jedno slovo. Som tvrdý chlap a rovnako tvrdo by som aj rozhodoval. V mojej vláde by nebolo miesta pre žiadne polovičaté riešenia. Všetko by bolo jasné a priamočiare, ako úder kladiva do prsta, akurát bez bolesti, pretože by sa na všetko zabudlo hneď po tom, ako by sa to stalo.

Predstavte si, ako by sa zmenil život v krajine. Žiadne byrokratické obštrukcie, žiadne zdĺhavé rokovania a politické hry. Všetko by šlo rýchlo a efektívne – niečo ako fastfoodová reštaurácia, kde vám k jedlu prinesú namiesto hranolčekov aj dekrét, že sa vám uberá občianstvo, len preto, že sa premiérovi nepáči vaša objednávka.

Samozrejme, niekto by možno tvrdil, že takýto štýl vládnutia by bol príliš autoritársky. Ale ja by som im odpovedal, že diktatúra nie je nadávka, pokiaľ vám funguje Wi-Fi a máte dosť minerálky. Ľudia by vedeli, na čom sú, a to by prinieslo spoločnosti stabilitu a poriadok.

A kto vie, možno by sa nakoniec ukázalo, že tento tvrdý prístup má aj svoje výhody. Možno by sme všetci žili v krajine, kde sú veci konečne v poriadku a kde sa každý deň prebúdzame s pocitom, že sme súčasťou niečoho väčšieho a lepšieho. Minimálne väčšieho než ja pri pohľade do zrkadla. A to je už čo povedať, keď mám pocit, že moja tvár je väčšia než mapa Slovenska!

Takže, ak by som bol premiérom, svet by sa určite stal zaujímavejším miestom. A možno by sa konečne aj tie semafory naučili dávať prednosť mne. A ak nie, tak ich zruším, aby mi už nikdy viac nestáli v ceste.

Blog publikovaný: SME Blog