Kamenistá konsolidácia Kamenického

Politici, ktorí sa hrdo označujú za sociálnych demokratov, opäť raz demonštrovali, ako rýchlo vedia prejsť od predvolebných sľubov k tvrdej realite. Schválením tretieho balíka konsolidačných opatrení v skrátenom legislatívnom konaní potvrdili nielen odhodlanie zadlžovať občanov, ale aj absolútny nezáujem o demokratický dialóg. Konsolidácia síce mala byť pre všetkých, no drvivá väčšina záťaže padá na plecia bežných zamestnancov a drobných živnostníkov.

Zrýchlené konanie ako pravidlo

Schválenie balíka v skrátenej parlamentnej rozprave nie je len administratívny detail – je to jasný signál a prejav arogancie moci. Koalícia, ktorá disponuje pohodlnou väčšinou, zneužíva tento mimoriadny nástroj na presadzovanie rozsiahlych ekonomických zmien, čím účinne umlčuje opozíciu a zamedzuje hĺbkovej, odbornej diskusii. Nejde len o obmedzenie vystúpení, ale o znemožnenie predloženia alternatívnych návrhov a úprav, ktoré by mohli zmierniť dopady na najzraniteľnejšie skupiny.

Ak vládni predstavitelia tvrdia, že ide o "grécku cestu", ktorú treba rýchlo odvrátiť, potom ich záchranný plán vyzerá skôr ako diktát, než ako zodpovedná správa vecí verejných. Ekonomická nevyhnutnosť sa stala zámienkou pre politickú svojvôľu.

Konsolidácia ako selektívny bič na malých

Opatrenia balíka jasne ukazujú, že hoci konsolidovať treba, najľahšou cestou pre vládu je siahnuť do peňaženiek občanov.

Hlavným zdrojom príjmov sa stalo zvýšenie nákladov na prácu a život. Zavedenie dane zo sladených nealkoholických nápojov zdvihne ceny v obchodoch a plošne zaťaží každého spotrebiteľa. Hoci sa to prezentuje ako "daň za zdravie", v skutočnosti je to len ďalšia, nenápadná, no masová daň, ktorá tečie priamo do štátneho rozpočtu.

Ešte tvrdšie to pocítia drobní podnikatelia. Balík prináša skrátenie odvodových prázdnin pre začínajúcich živnostníkov a zavádza nové, povinné minimálne odvody pre tých, ktorí pre nízke príjmy doteraz neplatili nič. Týmto krokom vláda priamo penalizuje podnikavosť a zasahuje do už tak krehkého rozpočtu malých SZČO, z ktorých mnohí budú musieť svoje živnosti ukončiť. Konsolidácia sa tak stáva selektívnym bičom – udiera na tých, ktorí sú najmenej schopní sa brániť.

Kým občan šetrí, ministerstvo nakupuje

Najväčším symbolom tohto cynizmu je správanie vládnych predstaviteľov. V čase, keď sa v parlamente hovorilo o nevyhnutnosti drastických úspor, Ministerstvo vnútra SR, vedené ministrom z koaličnej strany, si pre ústavných činiteľov kúpilo ďalšiu luxusnú vilu.

Vládna rétorika je pritom jednoduchá: "Aj štát bude šetriť." No táto kúpa hovorí opak. Pre bežného občana je to nepochopiteľný a šokujúci kontrast. Ak majú ľudia uťahovať opasky, prečo si ministri v tom istom čase doprajú luxus za verejné peniaze? Tento jeden nákup za milióny eur je dôkazom, že štátne šetrenie sa netýka najvyšších poschodí politiky.

Facka rastu a ilúzia stability

Vláda prezentuje konsolidačný balík ako hrdinský čin, nevyhnutný krok a záchranu pred hrozbou nekontrolovateľného zadlžovania. Reč je o konsolidačnom balíku, súprave legislatívnych zmien, ktorá má verejné financie vrátiť na trajektóriu stability. Poďme si však na rovinu povedať, čo tento "liek" v skutočnosti je: je to daňová náplasť na prasknutú ekonomickú cievu.

Príliš ľahká cesta

Základná a najhlasnejšia kritika konsolidačného balíka, ktorá rezonuje v kruhoch ekonómov, je jeho fundamentálna nevyváženosť. Ak by sme deficit štátneho rozpočtu chceli naozaj riešiť, mali by sme voliť prístup 50 na 50 – polovicu by malo tvoriť zodpovedné zvyšovanie príjmov, druhú polovicu razantné a štrukturálne škrty vo výdavkoch.

Vláda si však zvolila príliš ľahkú cestu. Balík sa stal fakticky synonymom pre zvyšovanie daní, poplatkov a odvodov. Nové sektorové dane, vyššie spotrebné dane na alkohol a tabak či úpravy odvodového zaťaženia pre určité skupiny sú len dôkazom, že snaha primárne smeruje k tomu, aby sa do rozpočtu nalialo viac peňazí z vrecka občanov a podnikov, a nie k tomu, aby sa naučila efektívne hospodáriť s tým, čo už má.

Pokuty pre ekonomiku

V skutočnosti konsolidačný balík vyzerá skôr ako séria "pokút" pre zdravú časť ekonomiky. Keď podnikateľské prostredie, banky alebo spotrebitelia pocítia zvýšené daňové a odvodové zaťaženie, ich prirodzenou reakciou je obmedziť investície, znížiť spotrebu, alebo hľadať cestu, ako náklady premietnuť do cien.

A tu nastáva paradox: snaha o stabilizáciu deficitu paradoxne tlmí ekonomický rast. Zvýšením zaťaženia sa znižuje konkurencieschopnosť podnikov a kúpna sila obyvateľstva. Dlhodobé riešenie verejných financií však musí byť postavené na silnej a rastúcej ekonomike, ktorá generuje dostatok príjmov prirodzenou cestou, a nie na ekonomike zaťaženej novými daňovými bremenami.

Kde je revízia výdavkov

Konsolidácia v štýle 21. storočia by mala znamenať hĺbkovú revíziu výdavkov. Mali by sme sa pýtať, či štátne podniky hospodária efektívne, či je štátna správa primerane veľká a či je distribúcia dotácií a výdavkov zmysluplná.

Namiesto toho vidíme len kozmetické úpravy a občasné znižovanie niektorých programov, ktoré však nemenia podstatu veci. Ak vláda ignoruje potrebu štrukturálneho zoštíhlenia aparátu a trvalého zníženia neefektívnych výdavkov, len si kupuje čas. Vyššie príjmy môžu deficit síce na istý čas znížiť, ale bez systémových zmien v hospodárení sa problém zadlžovania vráti s rovnakou silou, akonáhle sa ekonomické prostredie čo i len trochu zhorší.

Konsolidačný balík tak nie je liekom, ale len dočasným liekom proti bolesti, ktorý môže mať nepríjemné vedľajšie účinky na ekonomický rast a budúcnosť podnikateľského prostredia. A to je to, čo ekonómov desí najviac.

Konsolidačný balík bol schválený rýchlo, bez skutočnej diskusie a s hlbokou, nevyváženou záťažou pre pracujúcich a podnikateľov. Vláda tým ukázala, že hoci vie rýchlo inkasovať peniaze od občanov, zlyháva v morálnej zodpovednosti ísť príkladom a šetriť na vlastnom prepychu. Občan platí, zatiaľ čo politici žijú vo svojom konsolidačnom paradoxe.

Blog publikovaný: SME Blog