Demokracia je len nástroj, ktorý možno podľa potreby ohýbať

Pri zdôvodňovaní svojej cesty do Číny sa Robert Fico odvoláva na Ústavu Slovenskej republiky, ktorá podľa jeho interpretácie v preambule ukladá "každému slovenskému politikovi povinnosť viesť trvalú mierovú spoluprácu s ostatnými demokratickými štátmi." Takýto výklad je však skôr politickou manipuláciou než serióznym čítaním ústavy. Dokument, ktorý mal byť základom demokratického a právneho štátu, Fico používa ako zámienku na ospravedlnenie svojich zahraničnopolitických krokov, ktoré majú s demokratickými hodnotami pramálo spoločné.

Brutálne potláčanie opozície

Ťažko totiž označiť za demokratické krajiny Rusko, Čínu, Bielorusko či Severnú Kóreu. Ide o režimy, ktoré sú symbolom autoritárstva, cenzúry a brutálneho potláčania opozície. V medzinárodných hodnoteniach slobody sa nachádzajú na chvoste rebríčkov, pričom sa otvorene vysmievajú základným princípom demokracie – slobodným voľbám, nezávislým médiám či právnemu štátu. Fico však v nich vidí partnerov, s ktorými je ochotný budovať "strategické spojenectvá".

Niet sa čomu čudovať – jeho politická dráha je dlho sprevádzaná sympatiami k lídrom, ktorí vládnu tvrdou rukou. Po anexii Krymu v roku 2014 síce formálne podporil sankcie EÚ, no neustále ich spochybňoval. S obľubou kritizoval Brusel za "diktát", no Moskve vychádzal v ústrety. Čínu zase prezentoval ako ekonomickú príležitosť, pričom úplne ignoroval otázku ľudských práv či represie voči menšinám. Tento postoj je pre Fica typický – vždy hľadá pragmatické ospravedlnenie pre vzťahy s režimami, ktoré mu politicky vyhovujú, a hodnoty pritom odkladá bokom.

Nespoľahlivý partner

Dnes už nie je tajomstvom, že mnohí lídri Európskej únie sa s Ficom stretávať nechcú. Jeho rétorika o "mierotvorcovi" totiž ostro kontrastuje s realitou – namiesto posilňovania demokracie a spolupráce so západnými spojencami sa orientuje na lídrov, ktorí sú zosobnením opaku týchto hodnôt. Slovensko tak riskuje, že bude vnímané ako nespoľahlivý partner, ktorý podkopáva jednotu EÚ a NATO.

Problém je, že partnerstvá, ktoré Fico vyhľadáva, sú iluzórne. Moskva či Peking nikdy neponúknu Slovensku rovnaké postavenie, aké má v Európskej únii. Naopak, vždy pôjde o vzťahy založené na nerovnosti a závislosti – či už energetickej, politickej alebo ekonomickej. Fico sa teda dobrovoľne snaží posúvať Slovensko z bezpečného a hodnotovo ukotveného prostredia do náručia autoritárskych mocností, ktoré rešpekt nepoznajú, iba lojalitu.

Takéto smerovanie má nielen medzinárodné, ale aj vnútropolitické dôsledky. Ak premiér Slovenskej republiky relativizuje význam demokracie a otvorene sa priatelí s diktátormi, oslabuje tým dôveru občanov vo vlastný štát. Posolstvo je nebezpečne jasné – že demokracia je len nástroj, ktorý možno podľa potreby ohýbať. A práve v tom spočíva najväčšie riziko Ficovej politiky.

Blog publikovaný: SME blog