Niekto sa tu bojí o demokraciu

Na veľké prekvapenie sa o demokraciu na Slovensku a aj v rámci celej Európy bojí náš najostrieľanejší politik, Robert Fico. Tento politický veterán, ktorý má za sebou dlhodobú a turbulentnú kariéru na slovenskej politickej scéne, pôsobil vo viacerých vládach a zastával významné posty, pričom jeho meno nebolo nikdy ďaleko od kontroverzií či obvinení z korupcie, klientelizmu alebo zneužívania moci. Napriek tomu, že počas svojej politickej kariéry mnohokrát čelil kritike za nedemokratické postupy, verbálne útoky na opozíciu, novinárov či občiansku spoločnosť, teraz sa snaží vystupovať ako neochvejný a principiálny ochranca demokratických hodnôt.

Nerešpektovanie výsledkov volieb

Podľa Fica sa u nás nerešpektujú výsledky demokratických volieb a raz sú tu protesty preto, lebo sa podľa neho pripravuje štátny prevrat, aj keď nemá žiadne dôkazy. Inokedy zas preto, že opozícia šíri neodôvodnené správy o tom, že táto vláda na ktorej čele stojí Fico sa pripravuje vystúpiť z Európskej únie a NATO. Čo na tom, že to povedal Tibor Gašpar.

Súčasná politická situácia na Slovensku je dlhodobo napätá a výrazne polarizovaná, čo sa prejavuje nielen na politickej scéne, ale aj v celej spoločnosti. K tejto situácii výrazne prispieva rétorika ako vládnych, tak aj opozičných politikov, ktorí vo svojich vyhláseniach často využívajú emocionálne apelovanie, vytváranie polarizácie a šírenie kontroverzných tvrdení.

Robert Fico, ako súčasný premiér Slovenskej republiky a líder vládnucej strany, vo svojich verejných prejavoch často zdôrazňuje, že opozícia spochybňuje výsledky demokratických volieb, organizuje protesty proti vláde a šíri falošné informácie o údajných plánoch na vystúpenie Slovenska z dôležitých medzinárodných organizácií, ako sú Európska únia a NATO. Čo na tom, že koaliční poslanci na čele s Ficom navštevujú Moskvu a Erik Kaliňák v debate povie, že je lepšie mať za suseda Rusko, ako stabilného partnera a nie Ukrajinu.

Táto rétorika má významný dopad na politickú situáciu. Zároveň to vzbudzuje v ľuďoch neistotu a strach, najmä pokiaľ ide o budúcnosť Slovenska v rámci medzinárodných štruktúr, ktoré zaisťujú bezpečnosť a politickú stabilitu krajiny. 

Protesty

Protesty na Slovensku sú legitímnym prejavom občianskej nespokojnosti a vyjadrujú základné právo občanov na slobodu prejavu a zhromažďovania. V demokratickej spoločnosti predstavujú zhromaždenia a verejné demonštrácie prirodzenú súčasť politického života a slúžia ako jeden z nástrojov, prostredníctvom ktorého môžu občania vyjadriť svoje názory, postoje a nesúhlas s rozhodnutiami vlády či iných orgánov moci.

Legitímne protesty sú podstatou každej zdravej demokracie, pretože poskytujú možnosť kontrolovať mocenské štruktúry a upozorniť ich na potrebu zmeny tam, kde je to nevyhnutné. Tým sa zabezpečuje, že hlasy občanov, ktoré by inak mohli byť prehliadané, budú vypočuté a zohľadnené v rozhodovacích procesoch.

Lenže realita je celkom iná a situácia je oveľa komplikovanejšia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Protesty, ktoré sa odohrávajú po celom Slovensku aj v zahraničí, organizujú rôzne občianske združenia a nezávislé iniciatívy občanov, ktorí sa snažia vyjadriť svoj nesúhlas s aktuálnou politickou situáciou alebo rozhodnutiami vlády. Tieto zhromaždenia, ktoré častokrát spájajú ľudí s rozličnými názormi, predovšetkým volajú po vyššej transparentnosti, spravodlivosti a obhajobe demokratických princípov. Napriek tomu, že ide o prirodzený prejav demokratickej spoločnosti, Robert Fico na tieto protesty útočí nekompromisne, bez ohľadu na ich legitimitu alebo mierumilovný charakter vyjadrenia nesúhlasu. 

Podľa jeho vlastných slov by "ulica" nemala mať právo meniť výsledky demokratických volieb, čím naznačuje, že akékoľvek prejavy občianskeho nesúhlasu sú nelegitímne a smerujú k narušeniu demokratického poriadku. Týmto spôsobom však skôr odmieta dialóg a diskusiu, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou demokracie. Fico častokrát označuje protesty za manipulované vplyvom zahraničných síl alebo za výsledok podnecovania opozície, čím ešte viac polarizuje spoločnosť.

Protestujúci však tvrdia, že ich jediným cieľom je dosiahnuť lepšiu správu vecí verejných a vyzývajú politikov k zodpovednosti a transparentnosti. Ich posolstvo je jasné: demokracia nezačína ani nekončí volebným aktom, ale je kontinuálnym procesom, v ktorom majú svoje miesto aj občianske iniciatívy a protesty ako nástroj verejnej kontroly moci. 

Zrkadlo politickej rétoriky a paradoxov moci

Sloboda prejavu patrí medzi základné piliere demokratickej spoločnosti. Je to nástroj, ktorý umožňuje jednotlivcom vyjadriť svoje názory, kritizovať mocných a podieľať sa na verejnej diskusii. No čo sa stane, keď práve tí, ktorí ju najhlasnejšie obhajujú, zneužívajú tento princíp na šírenie nenávisti, manipuláciu a polarizáciu spoločnosti? V kontexte slovenskej politickej scény môžeme tento paradox pozorovať u Roberta Fica – politika, ktorý si na rétorike slobody prejavu buduje svoj imidž, no zároveň z nej robí nástroj na umlčanie opozície.

Počas pandémie COVID-19, keď bol Robert Fico v opozícii, jeho prejavy na verejných zhromaždeniach doslova vibrovali ostrou kritikou vtedajšej vlády. Organizoval protesty, na ktorých vyzýval občanov, aby sa postavili proti "nekompetentnej a tyranskej" vláde. V jednom zo svojich najvýraznejších prejavov dokonca navrhol, aby protestujúci "čapicami a palicami" vyhnali poslancov z parlamentu. Tieto slová, plné agresie a výziev k nepokojom, boli obhajované ako prejav jeho práva na slobodu slova.

Jeho cieľom bola aj vtedajšia prezidentka Zuzana Čaputová, ktorú opakovane urážal a obviňoval z toho, že je americkou agentkou. Bez akýchkoľvek dôkazov ju spájal s tajnými službami a zahraničnou manipuláciou, čím nielenže poškodzoval jej osobnú integritu, ale aj politickú kultúru na Slovensku. Fico tvrdil, že jeho slová sú len prejavom slobody prejavu – práva, ktoré mu zaručuje ústava. No kde je hranica medzi slobodou slova a zneužívaním tohto princípu na šírenie dezinformácií a polarizácie spoločnosti?

Keď sa mocenské karty obrátili a Robert Fico sa stal opäť premiérom, jeho pohľad na slobodu prejavu sa dramaticky zmenil. Terajšia opozícia, ktorá teraz zaujala miesto, kde bol predtým Fico, sa stretáva s obmedzeniami, aké predtým sama nezažila. Kritika vlády je označovaná za útok na stabilitu štátu, protesty sú koalíciou znevažované a novinári čelia zastrašovaniu.

Fico, ktorý kedysi obhajoval právo na ostrú kritiku a protesty, teraz označuje podobné aktivity za "neprimerané útoky na demokraciu". Týmto spôsobom paradoxne obhajuje vlastnú vládu pred rovnakým typom kritiky, aký on sám uplatňoval ako opozičný líder.

Výzva

Zachovať si kritické myslenie je veľmi podstatné. Dôsledne si overovať všetky dostupné informácie z viacerých nezávislých a dôveryhodných zdrojov a nepodliehať manipuláciám či emocionálnym vyjadreniam politikov, ktoré často slúžia na zaujaté ovplyvnenie verejnej mienky.

Dôležité je taktiež vnímať súvislosti, klásť si otázky, porovnávať fakty a utvárať si vlastné názory na základe objektívnych a overených dát. V dobe, keď sú dezinformácie čoraz rozšírenejšie a rétorika mnohých verejných činiteľov cielene apeluje na strach, neistotu alebo hnev, je zachovanie kritického myslenia jedným z kľúčových nástrojov, ako sa nenechať zmiasť ani zmanipulovať. Buďme obozretní, vnímajme politické dianie s nadhľadom a podporujme kultúru otvoreného dialógu, ktorý je založený na argumentoch, pravde a rešpekte voči rôznym názorom.