Emocionálna spoveď o bolesti, ktorú nikto nechce zažiť

Včera som zažil svoju filmovú premiéru, ale nie tak, ako by ste si možno mysleli. Po prvýkrát v živote som sa odhodlal ísť do kina úplne sám. Vybral som si večerné premietanie filmu Otec, ktorý režírovala Tereza Nvotová. Musím priznať, že to bol pre mňa nový a prekvapivo príjemný zážitok – sedieť v kine a vychutnávať si film bez akejkoľvek spoločnosti, ponorený iba do príbehu.

Keď som sa dopočul o filme Terezy Nvotovej, neváhal som ani sekundu. Jej režisérsky štýl sa mi dlhodobo páči a videl som už viacero jej diel, ktoré ma oslovili. Navyše, obsadenie ma okamžite presvedčilo, pretože Milan Ondrík a Dominika Morávková patria medzi mojich najobľúbenejších hercov. Film bol predovšetkým ich hereckým koncertom, kde naplno ukázali svoj talent. Ich výkony boli natoľko autentické, že ste im verili každé slovo a prežívali s nimi každú emóciu.

Téma príbehu je skutočne ťažká a mrazivá. Je to citlivá téma, ktorá je tabu a nikto o nej nechce hovoriť. Nedokážem si ani len predstaviť bolesť a zúfalstvo rodiča, ktorý v návale zúfalstva zabudne svoje dieťa v aute. Film však túto tragédiu spracoval s nesmiernou úctou a majstrovstvom, bez zbytočnej senzácie a gýču.

Celkové filmové spracovanie bolo dokonalé. Scenár bol vynikajúci, prepracovaný do najmenších detailov. Práca s kamerou zvládnutá precízne, čo umocňovalo dramatickosť a emócie. Bol to silný filmový zážitok, ktorý vo mne rezonoval ešte dlho po skončení a donútil ma premýšľať o krehkosti života a ľudských chybách. Otec nie je len film, je to emocionálna jazda, ktorá vás nenechá chladnými. Rozhodne ho odporúčam každému.

Blog publikovaný: SME Blog